DARK LORD WILL RETURN...

12.kapitola – Keď sa všetko javí inak

 
Melian sa zobudila a zastonala od bolesti. Príšerne ju bolela hlava. Matne si uvedomovala, že je zase v nemocničnom krídle. Radšej sa však nepokúšala posadiť.
Niekto k jej ústam priložil pohár s horkastou tekutinou a prinútil ju vypiť to. ‚Zrejme je to madam Treatová,‘ pomyslela si, a tak sa ani nebránila. Aj tak na to nemala energiu. Padla naspäť do postele a asi po polminúte dokázala znova otvoriť oči. Nad ňou niekto stál.
„Nie,“ zastonala, keď postavu spoznala. Začala si nadávať, že to sérum vypila.
„Neboj sa, je to len elixír spánku. Zaberá pomaly,“ ubezpečil ju. „To aby si veľmi nevyvádzala.“
„Čoho si sa bál? Že ťa napadnem?“ utrúsila nespokojne.
„Inak už bolo načase, aby si sa zobudila,“ skonštatoval Riddle namiesto odpovede, „Harper sa už začínal báť, že prespíš aj svoje narodeniny.“
„Čože?“ prekvapene sa spýtala Melian. „Aký je dátum?“
„Nevieš, kedy máš narodeniny?“ uškrnul sa. „Dvadsiateho apríla. Bola si mimo celé tri dni.“
Šokovane na neho vyvalila oči. „A čo som tu toľko robila?“ spýtala sa pobavene.
„No,“ pozrel do zeme, „potkla si sa na schodoch a narazila do zábradlia. Máš zlomený členok a otras mozgu.“ Nevinne sa na ňu usmial.
Zamračila sa, keď si siahla na hlavu a zistila, že ju má obviazanú. „Potkla som sa na schodoch?“ podozrievavo na neho hľadela.
„Hej,“ pritakal.
„Tak to som asi mala obrovské šťastie, že si bol vtedy pri mne, však, Riddle?“ spýtala sa ironicky.
„Veru, mala.“
„Možno si sa nádejal, že stratím pamäť,“ skonštatovala skôr pre seba ako pre neho. Niežeby na neho nebola nahnevaná. Zúrila. No celé telo ju hrozne bolelo a elixír spánku tiež robil svoje, takže nemala energiu na hádky.
Uškrnul sa. Presne toto chcel.
Rozhliadla sa po izbe. Aj tentoraz tu boli sladkosti a rôzne balíčky a bolo ich oveľa viac ako naposledy. Zrejme si ľudia spomenuli, že má narodeniny. „Hovoríš, že tu bol Jack?“ zmenila tému.
„Myslíš Harpera? Niekoľkokrát.“
„Mimochodom,“ dodal, keď si začala rozbaľovať čokoládové žabky.
„Prosíš si?“ prerušila ho a ponúkla ho čokoládou.
„Nie,“ šokovane na ňu hľadel. Ona ho ponúka čokoládou? Po tom, čo jej urobil? Potriasol hlavou. Niekomu tu musí šibať. „A Harper o tom vie?“ dokončil.
Spýtavo na neho pozrela. „O čom?“
„O tom, čo sa medzi nami dialo,“ žmurkol na ňu.
„Nemá o tom ani poňatia,“ pokrčila plecami.
„To je dobre,“ odobril jej to, „lebo ja by som si na Harpera na tvojom mieste dával pozor.“
„Čo tým myslíš?“ spýtala sa ho podráždene, keď prežúvala čokoládu.
„Vieš, tie metlobalové tréningy nemali každý deň. Viem o tom, lebo mi to vravel Balder. Takže stojí za uváženie, kde vtedy bol, keď ti to tvrdil.“
„Odkiaľ vieš, čo mi tvrdil?“ podozrievavo na neho hľadela.
„Možno by nebolo odveci učiť sa oklumenciu, zlatko,“ uškrnul sa a pobral sa k dverám.
„Somár! Jack mi vraví pravdu,“ zúrivo do neho hodila vankúš, on sa však otočil a jediným mávnutím svojho prútika premenil vankúš na malé čokoládovohnedé bucľaté šteniatko.
Melian neverila vlastným očiam. Šteniatko začalo zúrivo brechať na Riddla a trhať mu nohavice. „Heš, ty beštia!“ osopil sa naň a odkopol ho od seba. Šteniatko zaskučalo a ustúpilo od neho. Pobehlo k Melianinej posteli.
„Nekop do neho!“ oborila sa na Riddla a zdvihla do svojej postele šteniatko, ktoré jej vzápätí začalo nadšene olizovať tvár.
Pozrel na Melian, ktorá usmievajúc držala v náručí to malé šteniatko a nadvihol obočie. „Keď už máš teda tie narodeniny, tak si ho nechaj,“ povedal jej bez záujmu a vyšiel z nemocničného krídla.
S otvorenými ústami na neho hľadela, ako odchádzal. Mal to byť pokus o zmierenie? Alebo jednoducho zmenil taktiku zo "zabiť ju" na "dostať ju na svoju stranu"?
Avšak pustila to z hlavy, lebo sa cítila čoraz unavenejšia. Oči sa jej pomaly zatvárali, až nakoniec úplne zaspala.

Asi netreba zdôrazňovať, ako madam Treatová vyvádzala, keď našla spiacu Melian, ktorej na rukách rovnako spalo malé šteniatko. Melian jej v prvom momente povedala, že ho dostala od rodičov ako darček k narodeninám.
„Ale tu ten pes nemôže zostať! Toto je nemocničné krídlo, mladá dáma!“ protestovala.
„Ja viem,“ uznala Melian, „nebojte, niečo vymyslím.“
Keď ju potom o polhodinu prišiel navštíviť Jack, dala mu psíka, aby sa o neho postaral. Povedala mu, že jej ho rodičia poslali k narodeninám. Myslela si, že sa bude vypytovať, lebo takéto niečo bolo naozaj nepravdepodobné, no prijal to bezslova. Žeby si uvedomil, že jej ani on nehovorí všetko?
Madam Treatová si nechala Melian na ošetrovni celý týždeň. Melian sa nesťažovala. Bolo to tam celkom pohodlné, nemusela skoro vstávať a chodiť na vyučovanie. Vôbec to nebolo také hrozné, ako jej to ostatní opisovali. Počas toho týždňa ju bol navštíviť dokonca aj Dagon Balder. Tváril sa však trochu zachmúrene.
„Ahoj,“ pozdravil ju a hodil sa do kresla vedľa jej postele.
„Ahoj,“ veselo ho odzdravila.
Pokúsil sa o úsmev. „Vraj si mala narodeniny.“
„Hej, mala.“ Usmiala sa na neho.
„Tak teda všetko najlepšie,“ zablahoželal jej a podal jej akýsi balíček.
„Och, ďakujem,“ potešila sa a vďačne na neho pozrela, „to si nemusel.“
„Ale musel,“ odvetil.
Melian nedočkavo rozbalila darček. Bola to rozprávková kniha. „Príbehy Barda Beedla?“ Spýtavo na neho pozrela.
Uškrnul sa. „Vravel som si, že keďže pochádzaš z muklovskej rodiny – Riddle mi to často spomínal - ,“ pri tejto spomienke sa zachmúril, „tak asi nepoznáš čarodejné rozprávky.“
„Tak to je úžasné!“ úprimne sa potešila. „Ďakujem, lepší darček som hádam ešte ani nedostala.“
„Počuj, nechcem obchádzať okolo horúcej kaše. Viem, že máte s Riddlom akúsi ‚vojnu‘.“
Melian bez odpovede pokrčila plecami.
„Vravím ti, skonči s tým,“ povedal jej vážne.
„Ale veď ma zhodil zo schodov!“ obraňovala sa.
„Presne tak,“ vyhlásil smrteľne vážne, „už sa mu niekoľkokrát podarilo takmer ťa zabiť. Toto nesmie pokračovať.“
„Dagon,“ vyhlásila, „viem, že to myslíš v dobrom, ale viem sa o seba postarať.“
„To vidím,“ premeral si ju a ona sa začervenala. „Nechápeš, že Riddle je diabol? Nesmieš sa s ním ďalej hádať!“
„A čo sa k nemu mám podľa teba pridať?!“ vyprskla.
Neodpovedal.
„To nemyslíš vážne!“ zvolala neveriacky.
„Ak sa k nemu nepridáš, skôr či neskôr ťa aj tak zabije. Je jedno, či to bude počas štúdia alebo až po ňom. On si ťa nájde! A ja...“ Odmlčal sa.
„Ty...?“
„Ja ti v tom nebudem môcť pomôcť,“ povedal nakoniec, ale Melian mala neobytný pocit, že jej chcel pôvodne povedať niečo iné. „To je všetko, čo som ti chcel povedať.“
Odišiel a nechal ju tam s hŕbou protichodných myšlienok samu.

Melian s nadchádzajúcim návratom do školy musela vyriešiť istú záležitosť, ktorá sa týkala šteniatka, ktoré jej vyčaroval Riddle. Na Rokforte sa smeli chovať totižto len mačky, ropuchy, sovy, potkany a výnimočne aj hady. Ešte nikto tam nikdy nemal psa. A tak sa v stredu, keď ju pustili z ošetrovne, vybrala s ťažkým srdcom za vedúcim Chrabromilu, Dumbledorom. Vzala so sebou aj psíka.
Váhavo zaklopala. „Ďalej,“ ozvalo sa zvnútra. Vstúpila dnu.
Pracovňa Dumbledora bola minimálne taká zaujímavá ako jej vlastná izba. Všade boli nejaké prístroje, ktoré nahlas bzučali. Identifikovala ich ako špiónoskopy a detektory čiernej mágie. Na jednej stene bol zaujímavý obraz. Bol väčší, ako tie ostatné. Bolo na ňom namaľované malé plavovlasé dievčatko, ktoré sa usmievalo. Melian nevedela o tom, žeby mal Dumbledore deti alebo vnukov. ‚Asi je to jeho neter,‘ skonštatovala mylne. Bola to totiž jeho sestra.
Dumbledore sedel za stolom a prsty mal zložené v strieške. „Čo mi to sem nesiete, slečna Halleyová?“ Pri pohľade na šteniatko sa usmial.
„Dobrý deň,“ pozdravila slušne, „toto je šteniatko.“ Usmiala sa.
„Naozaj je to šteniatko,“ uznal Dumbledore a v očiach sa mu šibalsky zaisrkrilo, „ale ako sa dostalo na Rokfort?“
Hanblivo na neho pozrela. „Viete, ono sa to ťažko vysvetľuje.“
„Vyčaroval ho vari nejaký študent?“ nadhodil zo žartu, no keď videl jej pohľad, okamžite zvážnel. „Kto to bol?“
Melian stŕpla. Nechcela žalovať.
„Nemusíte mi hovoriť nič,“ ozval sa Dumbledore, „vidím vám to na očiach. Bol to Tom Riddle?“
„Áno,“ prisvedčila. Hnevalo ju, keď jej niekto čítal myšlienky.
„Na Rokforte máme prísne pravidlá, pokiaľ ide o vyčarovanie živých bytostí. Je to nemorálne, pretože človek nemôže rozhodovať o tom, čomu život dá, a akej bytosti ho naopak vezme.“
„Ale veď na transfigurácii zvykneme premieňať zvieratá napríklad na ihelničky,“ oponovala Melian.
„Áno, na vyučovaní sa to výnimočne smie, lebo sa to musíte naučiť. Ja s tým však nesúhlasím. Ubezpečujem vás, že na mojich hodinách ani zďaleka nepracujeme so živými bytosťami natoľko, ako to máme v učebných osnovách.“
„Aha. Takže čo teraz?“
„Teraz musím upozorniť pána Riddla, aby si nabudúce dobre zvážil, čo urobí.“
„A šteniatko?“ Prosebne na neho pozrela a psík súhlasne zabrechal.
Dumbledore sa usmial. „Myslím, že by bolo neetické, keby sme mu teraz po týždni vzali život späť. Bude žiť. A tentoraz udelím výnimku a môže zostať na Rokforte. Ale len do konca školského roku.“

Pár dní na to sa jej stala nepríjemná vec. Išla práve na večeru, keď začula za rohom akési hlasy. Prevrátila očami. Zase nejakí zaľúbenci. Zo zvedavosti sa pozrela, kto to tam je, a takmer vykríkla od prekvapenia.
„Jack!“ zvolala.
Jack sa odtrhol od dievčaťa, s ktorým sa bozkával, takže ju Melian uvidela.
„To nemôže byť pravda,“ zašepkala. „Sally Carlsonová.“
„Zdravím,“ veselo ju pozdravila Sally.
„Ja... ja ti to vysvetlím,“ jachtal Jack.
„Nemusíš,“ odpovedala ľadovým hlasom, „videla som dosť.“
Posledný krát vrhla na oboch pohľad plný opovrhnutia a odbehla od nich preč.

Mala slzy na krajíčku. Zo všetkých dievčat si vybral práve Sally, ktorú nemohla vystáť a ktorá ju ohovárala všade, kam išla! A dokonca bol taký zbabelý, že jej to ani nepovedal!
A tak teraz sedela pri svojom obľúbenom strome pri jazere a pozerala na západ slnka, ktorého lúče sa krásne odrážali od vodnej hladiny. Jednou rukou hladkala šteniatko. Už to nemohla vydržať a rozplakala sa. Jacob ju sklamal. Nebolo veľa vecí, ktoré ju dokázali rozplakať. Ale toto ukážkové pokrytectvo od jediného človeka, ktorému by dokázala zveriť do rúk svoj vlastný život... jej ublížilo.
V hlave jej ešte vždy znel jeho hlas: „Hovoríme si predsa všetko. Teda aspoň z mojej strany.“
Ha! Koľko iných vecí jej ešte zamlčal? Riddle mal pravdu, nemôže mu veriť. Možno ju spolu so Sally aj ohovárali... Nechcela na to ani pomyslieť.
Sama seba v duchu hrešila. Mala to vedieť. Ľudia ju nakoniec vždy sklamali, prečo to malo byť s Jackom iné? A ževraj priateľstvo!

Obďaleč sa prechádzali dvaja Slizolinčania. „Už si mu napísal?“
„Ešte nie.“
„A kedy to plánuješ spraviť?“
„Nie je to také ľahké!“
„Hej, pozri sa tam! Nie je to náhodou Halleyová?“ ukázal jeden z nich pod strom.
„Mne sa zdá, že hej,“ odvetil ten druhý.
„Idem za ňou,“ rozhodol sa ten prvý.
„Tom?“
„Áno?“
„Ale buď k nej mierny, dobre? Nevidíš, že plače?“
„Nerob si o svoju lásku starosti, Dagon,“ šťipľavo poznamenal, „u mňa je v dobrých rukách.“
„To iste. Takže preto sa jej v poslednom čase stávajú také čudesné nehody?“ spýtal sa.
„Len nepusti do gatí, Balder, budem k nej "dobrý",“ ironicky povedal. „Musím. Inak nespraví to, čo chcem. Zdá sa, že sa nám už Harper prejavil. Slaboch.“ S týmito slovami opustil Dagona a vybral sa k Melian.

„Zlý deň?“
Melian zdvihla hlavu. Keď ho uvidela, okamžite si utrela oči rukávom habitu a pozrela inam.
Riddle sa ležérne opieral o strom. Šteňa na neho okamžite začalo brechať. „Kerbie, psst!“ Ťahala ho naspäť a pokúšala sa ho upokojiť.
„Kerbie?“ pobavene sa spýtal Riddle. „Nehovor mi, že sa volá Kerberos!“
Melian sa na neho slabo usmiala pomedzi slzy. „Hovorím.“
Riddle pokrútil hlavou. Uvedomoval si, že pri Halleyovej ňou krúti podstatne častejšie ako zvyčajne. „Čo sa stalo?“
Melian neodpovedala, len naďalej hladkala Kerberosa po hlave.
„Nemusíš mi to hovoriť. Budem teda hádať,“ vyhlásil.
„Ako sa ti páči.“
„Kvôli komu by mohla plakať?“ uvažoval. „Možno kvôli osobe, ktorú máš veľmi rada.“
„Mala,“ opravila ho.
„Aha. To asi neznamená jeho úmrtie, všakže?“
Pokrútila hlavou.
„Takže ťa musel nejako sklamať. Tipujem, že to bol Harper. Prišla si na jeho románik?“
„Sally Carlsonová,“ zavrčala.
„Nuž, srdce si nevyberá,“ podotkol.
Napriek smútku ju táto jeho poznámka pobavila. „A čo ty o tom vieš?“
„Máš pravdu, nič,“ pripustil. „A pevne verím, že o tom nikdy ani nič nebudem musieť vedieť.“
Melian si vzdychla.
„Miluješ ho?“ spýtal sa jej chladne. To slovo z jeho úst vyznelo dosť čudne.
„No... Nie... Máš vari pocit, že niekoho dokážem milovať?“ ohradila sa, ako by milovať niekoho bolo niečo zakázané. V Riddlovej prítomnosti to však naozaj často aj bolo.
„To ešte neviem. A prečo potom plačeš?“
„Lebo mi klamal. Chystal sa mi o tom vôbec niekedy povedať? A prečo práve s tou kravou Sally, čo ma všade ohovára? Prečo musí chodiť s tou, ktorú neznášam?“ zúrila.
„Vieš, pri všetkej úcte, keby si vyberal len z tých dievčat, ktoré máš rada, tak by nemal veľmi na výber,“ poznamenal.
Musela uznať, že mal pravdu.
„Ale ja som mu verila!“ zvolala.
„Áno, natoľko, že si mu ani nepovedala o mne, však?“
„Zdá sa mi to, alebo počujem v tvojom hlase iróniu?“ Škaredo sa na neho pozrela.
Prevrátil očami. „No tak poď,“ vzal ju za ruku a pomohol jej vstať, „niečo ti ukážem, čo ti zlepší náladu.“
Pomaly ho nasledovala smerom k Zakázanému lesu a v hlave mala slušný zmätok. Sníva sa jej? Riddle je k nej priateľský, pričom Jack...
Alebo sa naozaj vo všetkom mýlila?

Dagon pozoroval, ako spolu idú preč. Ľútostivo si vzdychol a pobral sa naspäť do hradu.

„Kam to ideme?“ váhavo zastala pri kraji Zakázaného lesa.
Riddle ukázal smerom do lesa. „Trikrát hádaj.“
„A čo bude s Kerbiem?“ Šteniatko sa vystrašene triaslo. Ani za svet nechcelo ísť medzi tie tmavé stromy.
Riddle pokrčil plecami. „Nechaj ho tu. Veď nájde cestu do hradu.“
Naposledy pohladkala Kerberosa a vybrala sa do lesa. Asi polhodinu sa bez slova predierali hustým jedľovým porastom. Melian sa čudovala sama sebe. Pred týždňom by sama s Riddlom do lesa ani nevkročila.
Postupne sa cestička stále zužovala a museli ísť po jednom. Melian všetko pichalo a udierali ju konáre. „Podaj mi ruku,“ navrhol jej Riddle, keď asi po stý krát zjojkla od bolesti, „pôjde sa ti ľahšie.“ A tak jeho ponuku prijala. Po desiatich minútach sa napäto spýtala: „Ešte je to ďaleko?“
Vtedy zastal a ona do neho takmer narazila. „Nie,“ otočil sa k nej a usmial sa na ňu, „už je to celkom blízko.“
Stáli na lesnej čistine, kde prenikalo trochu slnečného svetla. Pred nimi ležalo malé lesné jazierko. Melian sa vyskytol nádherný pohľad. Z jazierka sa napájalo žiarivozlaté mláďatko jednorožca!
„Och,“ povedala s bázňou v hlase. Riddle jej ukázal prstom na ústa na znak toho, že má byť ticho. Keď mláďatko dopilo, otočilo k nim svoju žiarivú hlávku. „Poď,“ usmial sa na ohromenú Melian. Spolu podišli k jednorožcovi. Melian si čupla a začala ho nadšene hladkať. „Odkiaľ si vedel, kam ísť?“ spýtala sa pošepky.
„Tak trochu to tu poznám. V takomto čase sa tu zvyknú napájať jednorožce. Tentoraz sme mali šťastie, že je to len mláďa.“
„Ešte nikdy som nebola tak hlboko v lese.“ Melian sa rozhliadla naokolo. Obklopovalo ich hrobové ticho.
Riddle prekvapene zdvihol obočie. „Naozaj?“
„Ani ja nie som vzorná študentka,“ uškrnula sa na vysvetlenie.
Vtom začuli akýsi dupot kopýt a mladý jednorožec splašene utiekol.
„Čo to bolo?“ zdesene sa spýtala.
„Myslím, že sa to hneď dozvieme,“ zašepkal jej. Obaja vstali. Dupot kopýt silnel, až sa pred nimi objavil urastený kentaur s ryšavkastou srsťou.
„Zdravím, Findor,“ pozdravil ho Riddle.
Kentaur sa na neho podozrievavo zahľadel spod hustých obŕv. „Čo tu robíš?“ zaburácal hromovým hlasom. „Nevraveli sme ti, aby si sem už nechodil? A dokonca si sem priviedol ďalšieho človeka!“ Nahnevane si premeral Melian.
„Už sme na odchode,“ utrúsil a kývol Melian, aby ho nasledovala.
„Ľudské dieťa!“ zavolal za ňou kentaur po chvíli.
Otočila sa. „Tým myslíte mňa, pane?“
„Áno. Pamätaj si, nemusí ťa čakať podobný osud ako jeho.“ Vážne sa na ňu zahľadel, no Riddle ju už ťahal preč. Nebolo bezpečné, aby počula viac.
A tak sa bez slova predierali naspäť lesom.
„Tom?“ ozvala sa nakoniec Melian asi po dvadsiatich minútach. Bolo to prvý krát, čo ho oslovila menom. Aj on si to všimol a v duchu sa potešil. Zatiaľ vychádzalo všetko podľa jeho plánov.
„Áno?“
„Čo tým myslel ten kentaur?“
„Tým si nelám hlavu. Kentauri niekedy hovoria z cesty.“
Melian nad tým premýšľala. Ani jednému veľmi neverila. „A prečo bol taký nahnevaný, keď nás tam stretol?“
„Lebo kentauri chcú mať celý les len pre seba a neznesú, keď tam chodievajú ľudia.“
„To je blbosť.“
„Kentauri aj sú blbí.“
Ďalších pár minút kráčali mlčky. Keď začínali vidieť východ z lesa, Riddle sa ozval: „Melian?“
„Koniec éry oslovovania sa priezviskom?“ Uškrnula sa.
„Možno. Počuj, nechcela by si ešte prehodnotiť tú ponuku?“
Pozrela do zeme. Túto otázku netúžila znovu počuť. „Akú ponuku?“ spýtala sa, hoci presne vedela, čo tým myslí. A vedel to aj on.
„Ty vieš, čo tým myslím. Pozri sa, celý čas si bola milá a dobrá k Harperovi a kam ťa to dostalo?“
„Ale...“ Nevedela nájsť žiaden vhodný protiargument.
„Chceš, aby sme sa stále hádali?“ Zastal a pozrel na ňu.
„Nie,“ odpovedala.
„No vidíš. Plynú z toho len samé výhody. Naučíš sa niečo nové – viem, že ťa láka čierna mágia, tak sa mi to ani nesnaž vyhovoriť – a dokonca získaš aj nových kamarátov zo Slizolinu. Viem, že to posledné nie je veľmi lákavé, ale...“ Uškrnul sa a ona sa zasmiala. „Predsalen je tam aj Dagon Balder. A ďalej, vždy ťa lákalo porušovať školský poriadok a si šťastná, keď môžeš robiť niečo, čo je zakázané.“
„A to ťa ako napadlo?“ pobavene sa ho spýtala.
Pokrčil plecami. „Pripomínaš mi seba v tvojom veku,“ uškrnul sa. Melian nemohla uveriť svojim zmyslom. Dnes bol Tom Riddle úplne iný ako inokedy! A bola mu za to vďačná. „Tak berieš?“
Nadýchla sa a povedala: „Tak teda dobre. Alea iacta est.“

_____________________________________________________________

Vysvetlivky:
Kerberos bol bájny trojhlavý pes, ktorý v starovekom Grécku strážil bránu do podsvetia.
„Alea iacta est“ = “Kocky sú hodené“, Ceasarov výrok

A ďalej by som chcela podotknúť, že nielen Melian sa narodila 20.apríla, ale aj iná významná (aj keď trochu zvrátená) osoba (nie, ja to nie som :D). Takže viete ktorá? Ak ma pamäť neklame, tak to bolo v roku 1889.

>nasledujúca kapitola<