Potomkovia hadov - 22.kapitola: Kniha a les
22.kapitola – Kniha a les
Tom Riddle kráčal smerom k slizolinskej klubovni, no v strede cesty sa zháčil. Spomenul si, že jedna z tých troch kníh, ktoré hodil na policu, patrila do zakázaného oddelenia. Potichu zanadával a vrátil sa tam, aby svoj omyl napravil. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď tie knihy nenašiel na polici, kde ich odložil!
„Sakra! Halleyová musí do všetkého strkať nos,“ šomral nahnevane, lebo hneď vedel, odkiaľ vietor fúka.
Znenazdajky sa za ním objavila madam Lettersová. „Tom, chlapče, pomôžem vám?“ spýtala sa s úsmevom.
„Nie, ďakujem, madam, už som na odchode.“ Tiež sa usmial a nahnevane odišiel. Do zakázaného oddelenia smeli chodiť len žiaci, ktorí mali písomné povolenie od nejakého profesora. To pre neho nebol problém, veď ho takmer všetci učitelia zbožňovali.
Melian vošla do klubovne a Jack zdvihol hlavu od dejín mágie. „Čo to máš?“ spýtal sa a žmúril na knihy. „Upíry? Melian, je to len rozprávka,“ teatrálne si vzdychol.
„Uhm,“ pritakala neveľmi presvedčivo, „ale je to zaujímavé čítanie. Idem hore.“
„Počkaj, nejaký prvák ti mal odovzdať list,“ poobzeral sa okolo seba. „Aha, tu je! Vravel som mu, že ti ho odovzdám,“ podal jej zapečatený pergamen.
„Ďakujem,“ poďakovala sa a nevšímala si Jacobove zvedavé pohľady, ktoré vrhal na pergamen a odišla hore do spálne.
Vydýchla si, lebo okrem Kerberosa tam nikto nebol. To jej vyhovovalo. Nepotrebovala spoločnosť. Hodila sa na posteľ a šteniatko na ňu hneď vyskočilo a ona ho začala škrabkať za ušami a prihovárať sa mu. Nakoniec otvorila knihu. Pes sa pri prvom obrázku upíra vystrašil a začal naň vrčať a štekať. „Ale no tak, Kerbie, je to len kniha,“ upokojovala ho, no Kerbie zoskočil z postele a utiahol sa do svojho kúta. „Ako chceš...“ pokrčila plecami a čítala ďalej.
Po chvíli odložila prvé dve knihy, lebo tam nebolo nič zaujímavé, len nejaké informácie o tom, ako spoznať upíra a ako sa ho zbaviť. A tak vzala poslednú knihu. Už na pohľad vyzerala veľmi staro. Mala čierny kožený obal, v strede ktorého bol nakreslený akýsi zvláštny symbol. Melian si pomyslela, že presne takto by si predstavovala knihu čiernej mágie. Vzala ju do rúk. Kniha mierne zabrnela. „Možno to naozaj bude čierna mágia,“ mrmlala si. Otvorila ju. Žltkasté stránky boli zapísané nejakým zvláštnym jazykom. Žeby srbčina? Rýchlo prelistovala bychlu a zistila, že tým jazykom je písaných iba asi dvadsať strán, zvyšok je po anglicky. Úplne sa zahĺbila do čítania a na pergamen zabudla. Spomenula si naň až vtedy, keď vošla do izby Corina. Zvedavo roztvorila list, kde bolo úhľadným písmom napísané:
Slečna Halleyová, očakávam Vás o pol siedmej v mojom kabinete. Profesor Dumbledore
Melian si v tej chvíli spomenula, že za ním zabudla ísť po hodine s Riddlom a odvtedy prešiel už takmer mesiac! Otrávene si vzdychla a pozrela na hodinky. „Dokelu,“ zanadávala. Bolo už štvrť na osem. To už nestíha. Ale bolo jej to v podstate jedno, Dumbledore bude musieť chvíľu počkať a zájde za ním až po ďalšej hodine. Veď zatiaľ nerobili nič nekalé...
Nastalo obdobie skúšok a každý bol nervózny, s výnimkou Melian. Pár hodín predtým, ako mala mať skúšku z astronómie (bola to už predposledná skúška), si lúštila krížovku a Jackovi to šlo hrozne na nervy.
„Ako je to možné, že to berieš tak kľudne?“ pýtal sa jej.
Melian zdvihla hlavu od krížovky. Dnes mala výnimočne dobrú náladu. „Čo si hovoril?“
Jackovi sa čosi nezdalo. „Moment... Kde máš ceruzku?“
Melian totiž lúštila krížovku bez ceruzky, len silou vôle. Ak sa poriadne sústredila, dokázala mysľou napísať písmeno na papier bez prútika a bez písania. Išlo jej to však zatiaľ veľmi pomaly a chcelo to veľa sústredenia. A tak si teraz vôbec neuvedomila, že je to trochu nápadné.
„Ceruzku?“ spýtala sa a rýchlo dala ruku pod stôl. V čarovaní bez prútika sa neustále zlepšovala, aj keď tým zanedbávala štúdium oklumencie a legilimencie. V okamihu jej do ruky skočila ceruzka z tašky, ktorá bola asi tri metre od nej, no našťastie si to nikto nevšimol. Vytiahla ruku spod stola a ukázala mu ju. „Tu je, prečo sa pýtaš?“
„Eh, nič, len sa mi čosi zazdalo...“ povedal zmätene.
Melian vstala a podišla k oknu. Odostrela závesy a pozrela von. Videla mladú ženu, ako uteká do lesa. Zdalo sa jej to alebo to bola naozaj profesorka Selena Lacertaová? Prečo išla teraz večer do lesa? Zobrala prútik zo stola. „Hneď sa vrátim, idem na chvíľku von,“ povedala Jackovi a veselo sa usmiala.
„Teraz večer? O dve hodiny máme astronómiu!“ zdvihol obočie.
„Hneď som späť,“ ubezpečovala ho.
„No dobre, ale zober si sveter, vonku je už zima,“ povedal jej.
„Jasné, oci,“ uškrnula sa, dala mu pusu na líce a otočila sa smerom k schodom. Zvolala: „Accio, sveter!“ Nič sa nedialo. Melian sa zamračila a panovačne skríkla: „Accio, ty hlúpy sveter, okamžite sem príď!“ Vtedy k nej priletel jej bavlnený sveter, nevšímala si začudované pohľady spolužiakov a energicky vyšla z klubovne.
Jack sa zmätene obrátil k Willovi, ktorý sa tak rehotal, až mu tiekli slzy. „Však je totálne šialená?“ spýtal sa a neveriacky krútil hlavou.
„Teda, poriadne jej kvapká na karbid,“ smial sa Will. „Poviem ti, nebude prvou ani poslednou, ktorej z tých skúšok preskočí.“
Melian utekala hradom, až sa dostala do Vstupnej haly. Našťastie nikoho nestretla. Vybehla von a cestou si obliekla sveter. Zamierila do lesa.
Nemusela kráčať dlho, keď začula nejaké hlasy. Ozývali sa z neďalekej čistinky. Nenápadne sa schovala za stromy a odtiaľ pozorovala situáciu. To, čo videla, ju prekvapilo. Na čistinke stála profesorka Lacertaová, jej najobľúbenejšia učiteľka, a tiekli jej slzy. Zhováral sa s ňou jeden ryšavý kentaur. Melian si uvedomila, že je to ten, ktorého stretla, keď bola v lese s Riddlom. Findor.
Zhovárali sa potichu, takže ich nepočula. Snažila sa podísť trochu bližšie bez toho, aby ju počuli. „Neplač, dieťa. Neviem, kde sa nachádza, jej miesto pobytu mi hviezdy neodhalili. Napriek tomu mi našepkali, že je ešte stále živá.“
„Lenže kde? Myslíte, že ju dostal ten všivavý bastard?“ plakala.
Findor neodpovedal a Selena prepukla v plač. Správne si vysvetlila kentaurovo mlčanie.
Melian stále nechápala, o čo tam ide, keď zrazu omylom stúpila na zoschnutý konárik, ktorý hlasno zaprašťal. Findor sa strhol a pozrel sa jej smerom. Nebola by sa vtedy skryla, keby ju niekto zozadu neschmatol, nezapchal jej ústa a nehlučne ju neodtiahol hlbšie do kríkov (uf... toľko negácií v jednej vete...; pozn. autorky).
Melian zamrela a mala pocit, akoby jej srdce vynechalo úder. Chcela sa pohnúť, chcela kričať, no nemohla. Zrejme na ňu niekto použil totálne znecitlivenie.
Keď ju ten človek odniesol dostatočne ďaleko, pustil ju a odčaroval, no stále jej držal ruku na ústach. „Nekrič, jasné?“ zašepkal varovne a Melian neskutočne odľahlo, keď počula jeho hlas.
Prikývla a on ju pustil. „Och, ešteže si to len ty,“ vydýchla.
Riddle na ňu začudovane pozrel a zdvihol obočie. „Len ja?!“
Melian sa uškrnula.
„Ach, samozrejme, slečna sa vyberie večer do lesa a ja ju zase musím ťahať z kaše,“ povedal povýšenecky.
„Nikto ťa o to neprosil,“ odsekla. Vtom sa zarazila. „Počuješ to?“ zašepkala. „Niekto sem ide!“ Rýchlo sa schovala za strom a urobila to v poslednej chvíli. Riddle to už nestihol a postavil sa len do tieňa. Prebehla vedľa nich rozrušená žena. Našťastie bola priveľmi zaujatá svojimi problémami a tých dvoch si nevšimla.
„Poradila by som si aj bez teba,“ vyhlásila Melian, keď profesorka astronómie odišla a mohla nahlas hovoriť. Než však stihol Riddle niečo povedať, spýtala sa: „Čo tej Lacertaovej je?“
„To si sem prišla len preto, aby si to zistila?“
„Hej.“
„Tak potom je dosť biedne, že si sa to ani nedozvedela,“ uškrnul sa.
„Počúvaj, keby si ma nebol schmatol, vedela by som teraz všetko!“ zasipela.
„Takže nakoniec ja som na vine, že ťa Findor nezbadal?“ spýtal sa nahnevane.
„Presne tak! A čo si tam vlastne robil?“
„To nie je tvoja starosť,“ chladne vyhlásil. „Ale nemysli si, že som ti pomohol z dobrej vôle. Keby bol Findor zbadal teba, odhalil by aj mňa, a to by bolo zlé.“
„Fajn!“
„Fajn!“
Chvíľu tam len tak stáli a nikto nič nevravel. Začalo im to obom pripadať hlúpe. Prvá sa ozvala Melian a rezignovane povedala: „Dobre, bolo to teda odo mňa hlúpe, prepáč.“
Na jej prekvapenie s ňou Riddle nesúhlasil. „Nebolo to hlúpe...“ Neveriacky na neho pozrela. „...len si príšerná lama,“ dodal povýšenecky a ona na neho zagánila.
„Čakala som, že sa mi tiež ospravedlníš,“ poznamenala.
„To znamená, že ma dobre nepoznáš,“ odvetil.
„Ale choď, Riddle, ty by si nikomu nedovolil, aby ťa spoznal,“ vyhlásila.
„Nedovolím, aby ma moji nepriatelia poznali. Potom by bolo pre nich oveľa ľahšie poraziť ma.“
„Nechvastaj sa. Raz sa to niekomu aj tak podarí.“
„O tom teda silno pochybujem,“ vyhlásil sebavedome. Melian mu chcela niečo odseknúť, ale on ju predbehol a povedal: „V utorok sa nám končia skúšky VČÚ. Potom by sme mali to doučovanie.“
Melian prikývla. „A čo sa teda stalo Lacertaovej?“ spýtala sa. On by to mohol vedieť.
„Lacertaová ma ani v najmenšom netrápi...“ pokrčil plecami.
„Nemôžeš zniesť, že ma má oveľa radšej ako teba?“ podpichla ho.
„To iba svedčí o jej nízkej inteligencii,“ povedal.
„Fajn. Dobrú noc,“ chladne povedala a chystala sa na odchod. Zdržiavať sa s týmto človekom v lese večer nebolo nič bezpečné a ona si to uvedomovala.
„Počkaj,“ zastavil ju. „Máš jednu knihu, ktorú by si čítať nemala.“
‚Hups,‘ pomyslela si. Rozhodla sa blufovať. „Nemám tušenia, akú knihu máš na mysli, Riddle.“
„Nepretvaruj sa,“ kyslo sa usmial. „Bola by to hanba, keby nejaký vyučujúci zistil, že po nociach čítaš knihy zo zakázaného oddelenia knižnice. Postaral by som sa, aby tým vyučujúcim bola Merrythoughtová. Vieš, je to pre tvoje dobro...“ uškrnul sa.
„A prečo by som ich čítať nemohla? Vadí ti to?“ vyvalila na neho oči. „Ty ma chceš učiť čiernu mágiu a vyčítaš mi, že si čítam rozprávky o upíroch?!“
„Áno. Ver mi, že bude lepšie, keď mi tú knihu vrátiš.“ Vyhrážka v jeho hlase sa nedala prepočuť. „A aby sa ti to ľahšie vracalo, na oplátku ti požičiam jednu veľmi zaujímavú knihu na prázdniny.“
Melian pochopila, čo tým myslí. Nakoniec by sa to mohlo oplatiť. „Fajn. Dobrú noc.“ Rýchlo vyšla z lesa a uháňala k hradu, aby stihla ešte astronómiu. Netušila, koľko môže byť hodín.
Skúšku z astronómie stihla a mala ju hotovú ako prvá, čo nebolo vôbec prekvapujúce. Preto jej zostalo dosť času porozprávať sa s profesorkou, no tá sa tvárila veselo ako obvykle, takže sa jej Melian radšej nič ani nepýtala. Keď vošla späť do svojej izby, okamžite sa vrhla na knihu Temné bytosti staroveku. Prečo jej to Riddle nechce dovoliť čítať? Nechce, aby ho nepriatelia poznali. Má teda nejaké plány súvisiace s tým, čo je napísané v knihe? Keby áno, tak by to bolo dosť zlé. Už v nej neboli báchorky, tam sa začínala čierna mágia.
Napäto listovala starými zožltnutými stránkami. „Ako zobudiť upíra...“ čítala jednotlivé nadpisy. „Ako získať moc od stvorení temnôt... Ako prežiť smrť pomocou krvi...“ Striaslo ju. Za tých pár dní tú knihu určite nedočíta.
Tom Riddle jej odkázal, že to kvázi doučovanie budú mať v stredu večer a nech v žiadnom prípade nezabudne doniesť tú knihu. Melian ju nestihla dočítať ani do polovice, lebo bola hrozne hrubá, ale spoliehala sa na jeden jednoduchý trik. Spomenula si na isté zaklínadlo, ktoré malo vytvoriť falzifikát. Ešte ho však nepoužila, preto ho najprv skúsila na svojich učebniciach, aby tú vzácnu knihu náhodou nezničila. S jej učebnicami to vyšlo a teraz okolo nej ležala dokonalá kópia transfigurácie a čarovania. Teraz to vyskúšala s onou bychlou.
„Geminio,“ švihla prútikom, no nič sa nestalo. Nechápala to. Skúsila to ešte niekoľkokrát, ale bez účinku. ‚Tá kniha sa asi chráni sama... Možno má vlastnú mágiu,‘ napadlo ju a sklamane ju hodila na posteľ. Teraz sa už musí spoľahnúť len na svoju pamäť, že si zapamätá čo najviac vecí. Nepochybovala totiž, že Riddle zariadi, aby tú knihu už nikdy v živote nevidela. Vzdychla si a pozrela na hodinky. Už by mala ísť.
Vstala a podišla k zrkadlu. Chvíľu sa na seba pozerala a potom sa rozhodla, že sa prezlečie. Rozpustila si vlasy, ktoré jej siahali asi do polovice chrbta. Keď však premýšľala nad tým, či si premaľuje oči, Kerberos na ňu zlostne zaštekal. „Och, máš pravdu,“ vzdychla si. „Som hlúpa hus! Načo to robím? Veď mi to môže byť jedno...“ nahnevane hovorila a obliekla si školský habit. „Nebudem sa predsa kvôli tomu idiotovi správať ako sprostá pomätená krava...“
„A ešte k tomu sa rozprávaš so svojou hlavou. Odnepamäti hovorím, že si zrelá k Mungovi,“ vstúpila do izby Mirabelle.
Melian to vôbec nevyviedlo z miery. „Nehovor,“ povedala povýšenecky, kým si uhládzala vlasy. „Zistila už Tara, kde sa tak zázračne stratila jej zlatá retiazka, ktorú dostala od Douglasa?“
Mirabelle najprv sčervenela a potom zbledla. Bol na ňu zaujímavý pohľad.
„Už vie, že ti spadla do školského jazera?“ uškrnula sa, vzala knihu a odišla. Vďaka tomuto výstupu jej dá Mirabelle na dlhú chvíľu pokoj rovnako ako Tara.
Tara Rogersová dostala to, čo si zaslúžila. Aj keď podľa Melian si zaslúžila oveľa viac. Musela pomáhať madam Treatovej v nemocničnom krídle ošetrovať pacientov. Veru ju veľmi nepotešilo, keď sa dozvedela, že bude musieť chorým spolužiakom doslova vlievať lieky do hrdla, pretože oni ako inteligentní ľudia tie nechutné lieky nechceli prehltnúť. Ďalej sa vedelo, že Dippet napísal jej rodičom veľmi dlhý a nahnevaný list o tom, čo Tara spravila a okrem výpomoci v nemocničnom krídle musela pomáhať aj škriatkom v kuchyni robiť všelijaké zaujímavé práce, ako napríklad šúpanie zemiakov. A keby jej náhodou zostal medzi týmito trestami aj nejaký voľný čas, nesmela vychádzať z chrabromilskej klubovne.
Znovu precvičovali v starej učebni transfigurácie. Melian aj Tom sa k sebe správali, akoby sa ani nepoznali. Riddle jej hovoril, čo má ako robiť a ona ho poslúchala, no nevymenili si ani vetu nazvyš. Tentoraz ju učil cloniace zaklínadlo, ktoré vedela len trochu, no pokroky robila závratne rýchlo. Tom pocítil hrdosť, keď sa mu už po polhodine nepodarilo prestreliť cez jej štít odzbrojovacie zaklínadlo, ani omračovacie a odpaľovacie, ktoré mal veľmi silné. Po hodine už zvládla odraziť takmer všetky zaklínadlá, ktoré na ňu posielal.
„Dobre, na dnešok by to stačilo,“ vyhlásil napokon. „Toto boli dosť slabé kúzla. Na budúci rok ešte chvíľu potrénuješ cloniace zaklínadlo, aby si vedela odraziť aj silné kliatby a potom už zrejme začneš s čiernou mágiou,“ chladne povedal a neušiel mu ten záblesk v jej očiach, keď spomínal čiernu mágiu. Potešilo ho to.
„A čo tá kniha, ktorú si mi sľúbil?“ spýtala sa vecne. Ešte stále nezabudla, akému poníženiu vystavil Settyho na minulej hodine, hoci to bolo pred mesiacom.
„Dám ti ju hneď, keď ju zoženiem,“ povedal.
„Tak to teda nie!“ protestovala. „Ja som ti tú bychlu priniesla, keď si chcel, ale ty si nedodržal sľub!“
„Pozri, Halleyová... Dobre, tak Melian,“ vyhlásil jej meno, akoby mal na perách jed, keď videl jej pohľad.
„Máš niečo proti môjmu menu?“ precedila pomedzi zuby.
Riddle prevrátil očami, ako to mávala vo zvyku robiť často Melian. „Nie je to jedno? Chcem ti len povedať, že tú knihu dostaneš určite, pretože JA budem mať najväčší úžitok z toho, keď ju budeš študovať, chápeš?“
„Chápem,“ odvetila jednoducho a ich rozhovor sa tým skončil.
Asi týždeň pred koncom školského roka sa Melian konečne prinútila zájsť k Dumbledorovi. Ten bol veľmi zvedavý, prečo za ním prišla až teraz, no ona sa úctivo ospravedlnila a šikovne vyhovorila na ťažké skúškové obdobie. Zreferovala mu o tom, čo sa naučila predchádzajúcu hodinu.
„A čo ste robili hodinu predtým?“ spýtal sa Dumbledore.
„No... Omračovanie,“ krátko povedala.
„Omračovanie?“ spýtavo nadvihol obočie. „A na kom si si to precvičovala?“
„Ehm. Na jednom domácom škriatkovi,“ začervenala sa.
„Na ktorom?“
„Setty. Teda Settleford... Riddle mu po tom vytrel pamäť,“ vysvetlila.
„Zaujímavé,“ zamyslene zhodnotil. „A inak sa nestalo nič závažné, o čom by som mal vedieť?“
Melian si spomenula na knihu o upíroch, ktorú jej Riddle nechcel dovoliť čítať, na knihu, pravdepodobne plnú čiernej mágie, ktorú jej chcel požičať, na legendu o Sabaziovi a o tých záhadných zmiznutiach a na to, ako sa jej Riddle vyhrážal vyvraždením rodiny a ako kvôli nej Setty trpel...
„Nie, nič,“ sebaisto odvetila a snažila sa vyčistiť si myseľ.
Dumbledore sa jej pozrel do očí cez okuliare s polmesiačikovými sklíčkami. „Skutočne?“
„Áno,“ podráždene odpovedala. Ukázala na obraz malej plavovlasej dievčiny, ktorý visel na jednej stene Dumbledorovej pracovne. „To je vaša neter?“ spýtala sa rýchlo, aby zmenila tému rozhovoru.
„Nie, to bola moja sestra Ariana,“ smutne odpovedal.
„Bola? Prečo ten minulý čas?“ Zamračila sa.
„Už nežije,“ povedal potichu.
„Ach. To je mi ľúto,“ povedala, no v jej hlase nebol ani náznak ľútosti. „Tak ja teda už radšej idem,“ povedala rýchlo, keď videla, že profesorove oči zvlhli. „Dovidenia.“
Otvorila dvere, vyšla na chodbu, prudko ich zavrela a so zatvorenými očami sa o ne oprela. „Och, to bol trapas,“ zašepkala.
„Fakt? A čo si vlastne u toho starca vlastne robila?“
Preľaknuto otvorila oči a videla, ako spoza rohu vychádza Tom Riddle. „Premerlina, musíš ma takto desiť?!“ oborila sa naňho. Už jej začínalo liezť na nervy, že jeho stretáva všade, hoci po tom netúži, a napríklad Dagon sa jej akoby vyhýba.
Dumbledore počul nejaké veľmi tlmené hlasy, ktoré vychádzali spoza dverí jeho pracovne. Vďaka jeho kúzlam však nebolo počuť, o čom sa zhovárajú. Podišiel bližšie k dverám a zistil, že sa Melian rozpráva s Tomom Riddlom. „Účel svätí prostriedky,“ vzdychol si a odstránil zvukovú bariéru z dvier, aby lepšie počul.
Zdvihol obočie. „Ja ťa desím? Zaujímavé... Dievčatá mi väčšinou hovoria, že vyzerám celkom dobre...“ Uškrnul sa.
Melian prevrátila očami. „Čo chceš?“ spýtala sa ho.
„Chcem vedieť, čo si robila u toho starého idiota,“ povedal už svojím typickým panovačným tónom.
„To nie je tvoja starosť,“ odsekla, no vedela, že ak mu neodpovie, bude ju zbytočne (no, možno nie tak veľmi zbytočne) podozrievať.
„Bude lepšie, keď mi to povieš,“ povedal.
„Ale je to úplná banalita,“ vzdychla si. „Len mi chcel pripomenúť, aby som nezabudla na to, že ten pes, ktorého si mi dal na moje narodeniny, sa sem na budúci rok nesmie vrátiť.“
„A nechcela si mi to povedať, lebo...?“ Podozrievavo na ňu pozrel.
„Lebo chceš vedieť všetko a mne to už lezie na nervy!“
Znelo to celkom presvedčivo a on jej uveril. Našťastie.
„Už som zohnal tú knihu,“ povedal vecne.
„Už bolo veru načase,“ poznamenala.
„Nebolo to také ľahké, dievčatko,“ zamračil sa. „No dobre. Mám ju vo svojej izbe. O pätnásť minút buď na siedmom poschodí pred gobelínom. Dúfam, že vieš, kde,“ zlomyseľne sa usmial pri spomienke na tú noc, keď ju poviazanú nechal na chodbe napospas osudu. Alebo Pringlovi.
Melian to nahnevalo. „Áno, viem celkom presne, kde,“ uštipačne povedala. „Myslíš pred tým gobelínom, kde ti kedysi domáci škriatok prešiel cez rozum?“
„Áno, tam, kde ti musel pomáhať nejaký špinavý sluha, aby si nevyletela zo školy,“ odsekol.
Umlčalo ju to. Ale nie nastálo. „Prečo s tebou jednoducho nemôžem ísť do tvojej izby? Bolo by to jednoduchšie,“ povedala. „A pre mňa bezpečnejšie,“ dodala.
„Myslíš, že by pre Chrabromilčanku bola slizolinská klubovňa bezpečná?“ uškrnul sa. „A mimochodom, aj by som to spravil, lebo by si si zaslúžila výprask za to, ako sa správaš... Ale ide o to, že Balder ťa nechce vidieť...“ zlomyseľne povedal.
Melian sa nahnevane otočila na podpätku (aj keď technicky vzato žiaden opätok nemala) a bez slova odišla. „Takže o pätnásť minút!“ zavolal za ňou a uškrnul sa nad tým, ako ju zase naštval.
Dumbledore znova začaroval dvere a s povzdychom si sadol na stoličku za svoj písací stôl. „Asi už starnem...“ povedal si nahlas.
Komentáře
Přehled komentářů
Konecne som objavila nieco, kde je poviedka skor ako na HP:D No ale vsak krasna cast, tu sa neda ani nic vytknut:D
(nadpis)
(Nathalie, 5. 1. 2008 18:01)