DARK LORD WILL RETURN...

27. kapitola – Konflikt záujmov

Quirinius od nej odtrhol pohľad a pokrútil hlavou. „Ty si úplne šialená,“ zamrmlal. „Keď si pomyslím, že od takéhoto človeka závisí osud miliónov ľudí...“
Melian na neho nechápavo hľadela s otvorenými ústami. „Ako...?“
„Imperio!“

Zapotácala sa pod hromadou kníh z knižnice a kopla do dverí, ktoré sa roztvorili. Horko-ťažko sa prebojovala k svojej posteli a hodila svoje bremeno vedľa nej. Nohou ledabolo zasunula knihy pod posteľ. Nechcela, aby ich Corina videla, hoci to nebola čierna mágia.
Odfrkla si. Knihy ako Čarodejnícka genealógia sa ťažko dali považovať za čiernu mágiu. Odkedy Riddle vypomáhal v knižnici, bolo nesmierne obtiažne dostať sa bez jeho povšimnutia do Zakázaného oddelenia. Pri spomienke na neho zaťala päste.
‚Ako dlho mu potrvá, kým zistí, že pár kníh v knižnici nie je tým, čím sa usiluje tváriť?‘ hútala, keď v rukách ohmatávala tenkú zelenú obálku vediac, že v Zakázanom oddelení leží teraz niekoľko príručiek typu „Ako pestovať kaktusy“ s nesprávnymi obálkami.
Uškrnula sa. Nech si hovorí, čo chce, v istých veciach bola šikovnejšia ako on. Stačilo pár bojazlivých pohľadov (ale nie priveľmi, to by vyzeralo nápadne), zdesený výraz v tvári vždy keď sa k nej priblížil a jeho ego si už domyslelo, že ho konečne pokladá za autoritu. Dôkazom toho bol aj jeho samoľúby úsmev, keď opustila knižnicu hneď ako sa tam objavil.
Zachichotala sa. Zrejme mu nenapadlo, že to robí len preto, aby sa vyhla jeho skúmavým pohľadom ponad plece na názov každej knihy, ktorú sa opovážila zložiť z police. A nebolo nič ľahšie ako prehodiť pár obálok niektorých kníh. Ale musí si začať dávať väčší pozor, lebo dnes sa Riddle tváril veľmi podozrievavo, keď si požičiavala Príručku mladého hubára...
Zo suchých pier sa jej vydral ľútostivý povzdych, ktorý ihneď zamaskovala kašľom. Hanbila sa pred sebou, že vôbec uvažuje nad tým, ako jej je ľúto, že si s Riddlom pomaly päť mesiacov nevymenila ani dve slová. Keby jej aspoň nadával, čo by bolo znakom toho, že ju ešte stále registruje...
Z premýšľania ju vytrhol podivný ťahavý zvuk, ktorý pripomínal škriabanie nechtami po tabuli. Od ľaku nadskočila a vrhla podráždený pohľad k pôvodcovi toho hluku.
Na Tarinej posteli sa rozvaľovala tučná sýto čierna mačka a mraučala. Zrejme sem vliezla cez stále otvorené dvere a patrí nejakej dievčine z tohto poschodia.
„Heš, beštia,“ zahnala sa na ňu Melian, ale mačka ju len sledovala urazenými žltými očami. Melian pokrčila plecami a až keď mačkin chvost zachvátil oranžový plameň, zoskočila z postele a s prskaním vyletela z izby.
Melian sa neubránila smiechu. „Toto sa stane tvorovi, ktorý neposlúcha Melian Halleyovú,“ uškrnula sa, vstala a nahmatala vo svojej skrini hrubý čierny plášť.

Quirinius vedel, že skôr či neskôr musí Melian vysvetliť, odkiaľ vie všetky tie veci. Nevypytovala sa, lebo ho to dráždilo a nemohla si dovoliť pohádať sa s ním. Qwerovi však bolo jasné, že pátra na vlastnú päsť, a to by mohlo byť pre neho nebezpečné.
Odkedy ju zaklial Imperiom a ona mu odolala, správala sa veľmi zvláštne a on nikdy nepochopil, prečo to bolo vlastne pre ňu také dôležité. Prvých pár týždňov bola posadnutá tvorením plánov, ako Riddla zničiť, poprípade vyhodiť zo školy alebo... zabiť.
Vedel, že zabiť Riddla môže len ona alebo Dumbledore, nikto iný sa mu vo vedomostiach z mágie nevyrovnal, ale jej túžba po vražde ho prekvapila. Čo ju presvedčilo o tom, že sa Riddla treba zbaviť? Nahnevala sa na neho kvôli tomu, že ju odvrhol? A uvedomovala si vôbec konečnosť tohto riešenia? Zdalo sa mu, že nie. Bola primladá, aby to chápala.
Tak či onak, Melian s Qwerovou pomocou nakoniec pochopila, že v blízkej budúcnosti nemôže spraviť nič. Učitelia Riddla milovali, neverili by jej, že je Slizolinovým potomkom. A vražda na Rokforte? So svojou budúcnosťou by sa musela nadobro rozlúčiť.
Všetky tieto argumenty presvedčili Melian, že najviac, čo môže v danej chvíli robiť, je učiť sa, učiť sa, učiť sa (paradoxne nie v škole) a byť tak blízko pri Riddlovi, ako to len šlo. Kvôli tomu obnovila aj priateľstvo s Dagonom Balderom, aby ho mala aspoň čiastočne pod kontrolou. A odvtedy už nikdy Riddla nespomínala a nedovolila to ani nikomu inému.
Qwer ju dva razy do týždňa učil, ako sa má zbaviť bolestí. Pre tento účel vždy obsadili Astronomickú vežu a profesorka Lacertaová sa celkom šikovne tvárila, že o tom nevie. Vďaka týmto cvičeniam sa Melian darilo skoncentrovať roztrúsené myšlienky a znovu uvažovať a bola za to Qwerovi naozaj vďačná, hoci by to nahlas nikdy nepovedala.
Quirinius nikdy nevyjadril, čo za to chce, ale ona pochopila a aspoň sčasti sa snažila vyjsť mu v ústrety. Prakticky to znamenalo len toľko, že keď bol nablízku, nad nikoho sa nevyvyšovala, neurážala ani inak neznepríjemňovala ostatným život. Sem-tam sa jej dokonca podarilo vysúkať zo seba hodnoverne pôsobiacu milú poznámku, ktorej obeťami boli zvyčajne Corina a istý prvák – ministrov syn. Qwera tým však neobalamutila a hneď mu bolo jasné, že chcela len jednou ranou zabiť tri muchy: jeho tým umlčí, Corina vďaka jej „milote“ nebude o nej nikomu rozprávať a ministrov syn... No, vždy sa oplatilo spriateliť sa so synom ministra mágie.
Qwerovi spôsobovalo starosti, že Melian sa od neho učí prirýchlo. Mohli by sa jej v mysli vynoriť spomienky, ktoré mali ostať potlačené pre niekoho, kto sa neučil narábať s nimi. Jeho obavy sa naplnili a jedného dňa, kedy boli nadránom sami v klubovni, mu povedala: „Qwer, v poslednom čase sa mi deje čosi čudné, niečo, čo si nedokážem vysvetliť.“
Zbystril pozornosť. „Čo presne?“
„Myslím, že to môže byť kvôli tomu, čo ma učíš, ale... Snívajú sa mi čudné veci, Qwer. A vyzerajú tak živo... V tých snoch vidím spustošenú zem, rady mŕtvol a ešte nejaké mŕtvoly, ktoré sa hýbu. A všetko to pôsobí tak reálne! Keď sa zobudím, nikdy nedokážem uveriť tomu, že to boli len sny. Nevieš, čo to znamená?“ Pozrela na neho sivými očami, v ktorých sa kdesi hlboko odrážal strach z toho, že príde o svoj rozum, jedinú vec, ktorú na sebe tak zbožňovala.
Qwer sa snažil nedať najavo ako ho jej správa vykoľajila. „Áno,“ vyhlásil pevným hlasom, „naozaj je to tým, čo ťa učím. Tvoj mozog si nedokáže zvyknúť na fakt, že ním manipuluješ. Počas spánku, keď ho nedokážeš ovládať, si potom robí čo len chce.“ Po jeho ubezpečení to už nespomínala a zdalo sa, že si tým už prestala lámať hlavu a sústredila sa na iné záujmy.
Napríklad s radosťou rozvíjala svoj talent privádzania autorít do nepríčetnosti. Najhoršie na tom bol Kettleburn, ktorý zatiaľ nebol zvyknutý na študentov, ktorí vedeli všetko oveľa lepšie ako profesori a neváhali im to vmiesť do tváre.
Naopak, obranu proti čiernej mágii aj transfiguráciu pravidelne vynechávala, či už to bola migréna, slabosť v žalúdku alebo zhoršená imunita vďaka silným liekom, ktoré brala. Učiteľský zbor tieto jej občasné absencie plne toleroval, veď bola, chuderka, chorá a Merrythoughtová mohla len bezmocne sipieť vždy, keď ju stretla na chodbe. Dumbledore si zase myslel, že jej treba dať viac času.
Na ostatných hodinách sa správala síce slušne, ak na ne raz za čas zavítala, ale prejavovala minimum aktivity a učitelia čoskoro aj zabudli, že je v triede s nimi. Quirinius mal jednu teóriu, prečo to robila. Kvôli Riddlovi. Bola aj nejaká iná možnosť? Vždy všetko robila kvôli nemu.
Riddle bol miláčikom učiteľov a ona keď ho chcela poraziť, nemohla robiť to isté čo on. Bolo to ako v šachu: musela hrať vlastnú hru. Melian to zobrala priveľmi vážne a snažila sa od neho natoľko odlišovať, ako sa to len dalo a iracionalita tohto konania ju vôbec neobťažovala.
Qwerovej pozornosti tiež nedokázal uniknúť fakt, že celý svoj záujem vrhla na školskú knižnicu. Začínal pochybovať o tom, či sa tam nájde ešte nejaká kniha, ktorú by za tých pár mesiacov nebola prečítala. A stál za tým úprimný záujem o vedomosti alebo svoju úlohu zohrával aj fakt, že tento rok Tom Riddle v knižnici vypomáhal? Nech za tým stálo čokoľvek, tešilo ho to. Tušil, že už čoskoro sa jej vedomosti zúžitkujú.
„Sústreď sa!“ napomenul ju podráždene.
Opäť sedeli na Astronomickej veži a Melian sa oproti nemu netrpezlivo hniezdila v tureckom sede.
„Nejde to,“ povedala so zúrivým tónom.
Podozrievavo sa na ňu pozrel. „Nevzala si si dnes tie lieky, však nie?“
„Nie,“ rýchlo odpovedala. Až prirýchlo.
„Melian,“ začal prísne.
„Prepáč, ja som to dnes skrátka nevydržala,“ povedala s ľútosťou v hlase.
Venoval jej dlhý pohľad. „Veľmi dobre vieš, že rozptyľujú tvoju pozornosť. Nedohodli sme sa, že dvakrát do týždňa bez nich vydržíš?“
„Áno, ale dnes bol tak náročný deň,“ vzdychla si. „Je mi to ľúto, dobre? Radšej pokračujme,“ dodala už zvyčajným panovačným tónom.
Qwer potriasol hlavou. „Skúsime to teda ešte raz. Pamätaj, musíš sa od všetkého odosobniť a dostať sa do vyšších sfér svojej mysle.“ Zhlboka sa nadýchol a zavrel oči.
Po pár minútach sa podráždene ozval: „Zavri si tie prekliate oči.“
„Odkiaľ si vedel, že ich mám otvorené?“ čudovala sa.
Záhadne sa usmial. „Keď sa dokážeš odpútať od zeme, vidíš aj so zavretými očami.“
Melian sa zasmiala. „Ty ma vážne začínaš desiť.“
V tomto jednoduchom konštatovaní sa ozýval aj osteň výčitky. Qwer pochopil.
„Dobre,“ povedal nakoniec. „Poviem ti, kde som sa to naučil.“
„Naozaj?“ spýtala sa Melian pochybovačne.
Nadýchol sa a pustil sa do rozprávania. Najprv hovoril pomaly a starostlivo vyberal slová, no ku koncu sypal zo seba ten príbeh, akoby sa skutočne odohral. Na druhej strane, nebola to až taká veľká lož...
„Prednedávnom – zhruba keď som mal štyri roky – mal otec nepríjemnosti s istým temným čarodejníkom. Gellertom Grindelwaldom.“ Významne na ňu pozrel. „Neviem, čo bolo predmetom ich sporu, otec mi to nikdy poriadne nevysvetlil, ale Grindelwald sa mu vyhrážal tým, že ma zabije. Otec ma musel odpratať niekam, kde ma on nenájde. A tak som sa ako šesťročný dostal do Ázie, presnejšie na východ Číny a strávil som päť rokov v šaolínskom kláštore. Nikdy sa ti nezdalo, že priezvisko Wotar nie je práve rýdzo anglické?“
„Zdalo, ale nikdy ma nenapadlo spýtať sa,“ úprimne odpovedala. Šibalsky sa usmiala. „A učili ťa tí Azijati kung-fu?“
„Nie,“ zasmial sa uľahčene. Už dávno od nej nepočul žiadny žart. Možno to znamenalo, že sa z toho všetkého už pomaly dostáva.
„Otec im odkázal, že si neželá, aby zo mňa spravili kompletného Číňana. Ale učili ma oveľa zaujímavejšie veci,“ žmurkol na ňu. „Po piatich rokoch som sa mohol vrátiť, lebo som išiel do Rokfortu, kde mi nikto nemôže ublížiť. Ale musím používať iné meno, lebo ocko si myslí, že mi ešte stále hrozí nebezpečenstvo. A odvtedy musíme každé letné prázdniny tráviť niekde inde...“
„A prečo si mi to nepovedal skôr?“ opýtala sa Melian urazeným tónom.
Qwer si povzdychol. A čo vlastne od nej čakal? Súcit? Ľútosť? Zabudol, oproti komu sedí.
„Skôr som ti to nepovedal len preto, lebo som musel podstúpiť prísahu, že to učenie neodovzdám žiadnemu človeku a nebudem o ňom hovoriť s nikým nehodným,“ vysvetlil jej s kyslým výrazom na tvári.
„A čo sa zmenilo? Zistil si, že nie som až taká nehodná?“ sarkasticky odvetila.
„Melian, tí mnísi mi zachránili život! Zaslúžia si, aby som chránil ich tajomstvá! Neuvedomuješ si, že toto by som ťa vôbec nemal učiť?! Keby som ti to povedal skôr, čo by si robila? Celý čas by si len dobiedzala, nech ťa naučím všetko čo viem! Preto som sa rozhodol držať ťa ďalej od pokušenia...“
Melian odfrkla. „Aké statočné...“
Dobrá nálada ho okamžite opustila. „A keď tak nad tým premýšľam, skutočne nie si hodná tohto učenia, pretože ty si presne ten typ človeka, ktorý by bez mihnutia oka dokázal zneužiť moju dôveru, ak by sem zrazu naklusal Riddle a povedal ti, že ak sa ma zbavíš, bude ťa rešpektovať,“ pokračoval a hlas sa mu triasol od hnevu.
„Neopovažuj sa ho predo mnou spomínať,“ zasyčala. „A keď si presvedčený o tom, že by som pre jeho uznanie spravila čokoľvek, prečo si sa vôbec obťažoval učiť ma to?“ obviňujúco zo seba vysypala.
„Nemohol som sa pozerať na to, ako trpíš,“ potichu odvetil Quirinius. „Kvôli tomu som ochotne porušil prísahu.“
Uprene sa mu zadívala do hnedých očí. „Je mi ľúto, že si o mne myslíš také veci,“ povedala vecne.
„Aj mne,“ povzdychol si Qwer a to ju podráždilo.
„Tak počkaj! Zabudol si, že som zrejme prvý človek, ktorý bol ochotný sa s tebou rozprávať bez toho, aby sa bál reakcie ostatných?“
Qwer sa zasmial a odľahčil tým napätú situáciu. „Po prvé, ty si sa nemala čoho báť. Bolo ti jasné, že všetci ostatní vedia, kde by skončili, keby sa pokúsili niečo poznamenať. Po druhé, to JA som ťa musel celé týždne naháňať, aby si nerobila hlúposti. Po tretie, som si absolútne istý, že si intuitívne vedela, že ma budeš raz potrebovať.“
„Ale Qwer, toto je priveľmi zvrátené dokonca aj na moje pomery!“ protestovala.
„Ale tiež si nemôžem robiť ilúzie, žeby sa niekto tak výnimočný zaoberal s takou skrachovanou existenciou ako som ja úplne nezištne,“ žmurkol na ňu. „Zaujímavé je, že ty si jediná osoba, ktorej som túžil všetko povedať a zároveň jedinou osobou, ktorá sa ma v okamihu môže rozhodnúť zabiť.“ Vzdychol si.
Melian pokojne ignorovala fakt, že Qwer zrejme čakal na jej vďaku za to, že sa jej s tým zdôveril. „A vieš, čo je ešte zaujímavejšie?“ poznamenala zamyslene. „Po tom, čo som stretla JEHO, už nič nebolo také ako predtým. A aj keď Jack teraz vie pravdu, už nikdy nebudem môcť pred ním vravieť, čo si myslím, pretože ma úplne nainfikoval túžbou po moci. Nemala som mu dovoliť, aby ma tak ovplyvnil, ale keď on je stelesnenie úspechu...“ Zrejme si uvedomila, že hovorí viac než treba, lebo sa náhle odmlčala.
„Myslím, že on ťa nijako nezmenil,“ opatrne nadhodil Quirinius. „Vieš, ľudia si myslia, že som úplne mimo, ale som lepší pozorovateľ než by si kto myslel. Pamätám sa, keď si prišla na Rokfort a vtedy si bola presne taká aká si teraz. Tá skazenosť v tebe len driemala vďaka tomu, že si mala okolo seba takých ľudí ako Jack a Will. A Riddle,“ – Melian zavrčala pri jeho mene – „teda Veď-vieš-kto, bol rovnakým človekom ako ty, lenže išiel do Slizolinu a to ho zničilo. Nikdy nemal šancu zistiť, čo je priateľstvo a tým sa spečatil jeho osud. Ty však ešte stále máš na výber.“
„Zničilo ho to?“ neveriacky zvolala Melian. „Nevyzerá, že by bol nešťastný! Zato ja musím vďaka nemu trpieť do konca života, ktorý môže prísť celkom rýchlo – tiež vďaka nemu.“
„V prvom rade si sa s ním nemala vôbec zapliesť.“
„Ach, to mi hovoríš až teraz? Ak si to všetko predvídal, nemal si mi to vôbec dovoliť,“ uzemnila ho. Melian sa zamračila. „Ale ty si to predvídal, však? Ty si presne vedel, čo robím, ale ešte stále neviem odkiaľ.“ Podozrievavo si ho premerala.
Qwer sa chytil za hlavu. „Myslel som, že sa o ňom nechceš rozprávať.“
„Ako môžeš byť taký alibista?“
Pokrútil hlavou. „Nemá to s tebou zmysel.“
„Čože?!“ vyprskla.
„Vy ľudia ani neviete, akí dokážete byť predvídateľní! Nie je v tom nič svetoborné, jednoducho viem odhadnúť ľudí,“ podráždene povedal a uhýbal pritom pohľadom. „Nuž, myslím, že dnes sa už nikam nedopracujeme,“ rýchlo vyhlásil, aby mu nemohla položiť nejaké otázky. „Budeme pokračovať budúci týždeň.“
Odrazu sa striasol a na tvári sa mu usadil ustarostený výraz. Blížilo sa niečo veľké, niečo, čo zmení celú situáciu... V hlave mu začalo búšiť a dúfal, že Melian čoskoro odíde, pretože teraz veľmi potreboval byť sám.
„Ešte niečo,“ podotkla.
Unavene si pošúchal oči. „Čo zase?“ Už mal tej diskusie plné zuby.
„Jack mi konečne vrátil tú knihu legilimencie. Čo keby si ju zaniesol Dumbledorovi?“ spýtala sa a milo sa usmiala.
Qwer nadvihol obočie, ale bol vďačný za zmenu témy. „Prečo sa mu vyhýbaš?“
„Quid pro quo, Quirinius,“ zazubila sa.
Vzdychol si. „Ja to vzdávam...“

Keď zišla tým nekonečným schodiskom, zviezla sa popri stene na studenú dlážku a zavrela oči. Nikto nevedel, ako je na tom v skutočnosti zle. Pred ostatnými sa mohla tváriť, že je silná a zvládne všetky nepríjemnosti, ktoré si v živote sama vyprovokovala. Ale keď osamela, všetko na ňu doliehalo stonásobne silnejšie. Nebol tam nikto, kto by dokázal odviesť jej pozornosť od dotieravých myšlienok, ktoré sa jej hemžili v hlave.
Cítila sa ako rozpoltená... Na jednej strane nenávidela Riddla za všetko, čo jej urobil, ale na druhej strane sa ho snažila ospravedlniť. Vedela, do čoho ide, a aj tak ho stále provokovala a myslela si, že jej to prejde. Aká bola hlúpa! A nakoniec ostala poníženou, on ju odvrhol a zanechal ju s nepríjemným pocitom, že nie je dostatočne dobrá, aby sa ňou zaoberal. Musela mu dokázať, ako veľmi sa mýli.
Lenže ak sa jej to aj podarí, čo potom? Potom by už nebolo cesty späť, a sklamala by Jacka, Qwera, Dumbledora... A ak to neurobí, tak sklame Riddla. Čo bolo podstatnejšie? Na rešpekte koho záležalo viac?
Jediné východisko z tejto nemožnej situácie sa jej vôbec nepáčilo. Mohla by zabiť Riddla, čím by mu dokázala, že je lepšia, a zároveň by nesklamala svojich priateľov. Znamenalo by to, že jediná osoba, v prítomnosti ktorej mohla byť sama sebou – napriek všetkému skrývaniu, klamaniu a podvádzaniu - by zmizla z povrchu zemského. A tiež jediná osoba, ktorá jej mohla vzdorovať a... s ktorým hádky vždy stáli za to.
Usekla niť myšlienok. „Nebuď smiešna,“ zašomrala. Boli tu aj oveľa dôležitejšie otázky, ktoré museli byť zodpovedané. Ak potlačila zmätené emócie, na povrch sa vydieral nepríjemný pocit, že jej uniká nejaký veľmi podstatný fakt, ktorý by vysvetlil všetky zvláštne veci, ktoré sa okolo nej diali. Prečo Dagon aj Riddle narážali na jej pôvod? Znamenalo to, že nie je dcérou svojich rodičov? A prečo sa Riddle zozačiatku tváril, akoby bola akousi cennou korisťou a potom jej dal najavo, aká je nedôležitá a bezvýznamná? A ako do toho celého zapadala Lyna?
Potriasla hlavou. Odpoveď bola nablízku, stačilo len natiahnuť ruku a uchopiť ju... Pre svätého Merlina, bola najinteligentnejším človekom v každej miestnosti, v ktorej sa ocitla, tak prečo na to nedokáže prísť? Pomaly si začínala myslieť, že ju niekto zaklial, aby sa to nedozvedela.
Zavrčala a siahla do vrecka, keď si uvedomila, že jej to už znovu prerastá cez hlavu.
Vytiahla priesvitnú fľaštičku, v ktorej sa nachádzala striebristá tekutina. Upila si dúšok a slastne zavrela oči. Tým, čo práve robila, by zrejme porušovala najmenej jedenásť čarodejníckych zákonov a obmedzení, ak by niekomu napadlo, že to niekto môže robiť. Uchechtla sa nad tou myšlienkou.
Trochu poupravila jeden elixír, ktorý robili pred rokom so Slughornom. Odvar vnútornej čistoty. Táto nová tinktúra s enormným účinkom blokovala všetky negatívne pocity a myšlienky a zabezpečovala čistú racionalitu. Práve to Melian teraz potrebovala, aby nespravila nejakú hlúposť. Elixír sa síce s ostatnými elixírmi proti bolesti veľmi neznášal, ale tú migrénu a nevoľnosť ako vedľajšie účinky dokázala vydržať, ak sa jej darilo rozumne uvažovať.
S povzdychom vstala a po ceste do klubovne rozmýšľala, kedy bude môcť úplne vysadiť tie elixíry proti bolesti a spoľahnúť sa na metódu šaolinských mníchov.
Prešla poloprázdnou klubovňou a vybehla do svojej izby. Práve teraz potrebovala pokoj a nerušený spánok...
„Corina!“ neveriacky zvolala, keď prestúpila prah dverí.
Corina Jenkinsová sa skláňala nad Melianiným nočným stolíkom a čierne dlhé vlasy jej zakrývali tvár. Pri zvuku svojho mena vyľakane nadskočila a tmavomodrá kniha jej vypadla z rúk, dopadla na koberec a roztvorila sa na prvej strane.
Melian urobila jedno gesto a Corina odletela od jej stolíka a skončila na svojej posteli. Čierne vlasy sa jej odhrnuli z tváre a umožnili pohľad na jej červenajúcu sa tvár.
„Čo to malo znamenať?“ chladne sa spýtala Melian a prebodla ju vražedným pohľadom. Čakala hnev, ale ten neprichádzal vďaka tomu elixíru.
„Prepáč mi to,“ zašepkala a zdesene mihala očami smerom k dverám.
„Och, nie, neutečieš mi,“ zasmiala sa Melian. „A neplánujem ťa ani zabiť. Jednoducho mi povedz, čo si robila.“ Povzbudzujúco sa na ňu usmiala.
Corina zaváhala. „No, Jack mi rozprával o oklumencii a legilimencii a... Veľmi ma to zaujalo, a potom som videla tú knihu na tvojom stolíku a neodolala som.“ Bojazlivo na ňu pozrela a preglgla. „Pochopím, ak ma budeš chcieť potrestať, len to prosím nehovor Jackovi!“
Melian si vzdychla. „Budem si musieť vážne pohovoriť s Jackom o témach vašich rozhovorov.“ Vyčítavo sa pozrela na spolubývajúcu. „Corina, tá kniha má pár storočí. Vieš vôbec, komu patrí?“
Corina pokrútila hlavou.
„Je Dumbledorova. Predstav si, že by si omylom natrhla nejakú stránku alebo podobne. Ako by som to Dumbledorovi vysvetlila? Prepáčte, pán profesor, moja hlúpa spolubývajúca nielenže siaha na moje veci, ale dokonca je aj nemehlo.“
Corina sa inštinktívne prikrčila. „Dávala som si pozor,“ hlesla.
Melian nadvihla obočie. „Aha, takže práve preto je teraz na zemi, však?“ Podišla ku knihe a čupla si.
„Myslela som, že budeš nahnevanejšia,“ vydýchla si.
„Ja aj som nahnevaná,“ povedala Melian podráždene, „a neopováž sa ešte raz strkať nos do toho, do čoho nemáš, najmä ak sa to týka mňa. Vieš o tom, že Henrich ôsmy mal bicieho dvojníka?“ opýtala sa akoby mimochodom.
„Koho?“
„Vieš, keď bol Henrich mladý, nikto sa neodvážil trestať ho, pretože bol kráľom. A preto niekto prišiel s nápadom, aby namiesto neho bičovali iného chlapca, ak spraví Henrich niečo zlé. Henrichovi bolo potom ľúto, že niekto nevinný trpí za jeho neposlušnosť, a tak táto neetická metóda poslúžila svojmu výchovnému účelu.“
„Ale prečo mi to hovoríš?“ nechápala Corina.
„Z viacerých dôvodov,“ uškrnula sa Melian. „Dejepis ťa k smrti nudí a ak sa o seba nebojíš natoľko, aby si ma poslúchala, tak ti budem musieť nájsť lepšiu motiváciu.“ Škodoradostne tľoskla jazykom. „Ako sa volá tvoja malá sestrička? Roxana?“
Corininým telom prešla triaška. „Nie,“ hlesla. „Prosím! Roxane daj pokoj, prosím! Už ťa nikdy nenahnevám, sľubujem!“ Oči jej zaliali slzy.
Melian prevrátila očami. „Vždy ma udiví, ako rýchlo ťa dokážem zdeptať,“ zachichotala sa. Cítil sa takto aj Riddle, keď terorizoval ostatných Slizolinčanov? „Prestaň rumázgať, Corina,“ prísne ju napomenula, „ak sa budeš starať o svoje veci, tak Roxie nič nehrozí. A teraz už mlč.“
Corinine vzlyky ustali a Melian venovala sústredený pohľad otvorenej knihe legilimencie a oklumencie Brunhildy Bystrohlavovej. Prstom jemne prešla po prvej stránke, ktorá mala byť úplne prázdna.
„Písala si do tej knihy niečo?“ zavrčala smerom ku Corine.
„Nie!“ so samozrejmosťou odvetila.
„Hm,“ zamrmlala Melian, prižmúrila oči a posunula knihu ďalej od seba. „Zdalo sa mi, akoby sa tam niečo lesklo...“
Naklonila hlavu nabok a vtedy to znovu zbadala. Na zožltnutej, stáročia starej strane sa pred jej pozornými očami na sekundu mihol lesklý nápis.
„Och,“ vydral sa jej z perí prekvapený povzdych.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Corina zvedavým hlasom a priplazila sa k nej.
Melian sa na ňu významne pozrela. „To ťa vôbec nemusí trápiť, ale hlavne buď už konečne ticho!“
„Prepáč,“ zašepkala.
Melian rýchlo premýšľala, aká bola pravdepodobnosť, že Dumbledore vedel o tom nápise. Keď sa na stránku zblízka pozrela, nič nebolo vidieť. Zrejme to bol veľmi starý nápis, možno ho dokonca napísala sama Bystrohlavová. Ovládlo ju vzrušenie. Čo také mohol niekto chcieť skryť do knihy?
Poklopkala prútikom po papieri. „Aparecium,“ zamrmlala zaklínadlo, ktoré robilo neviditeľný atrament viditeľným. Ako očakávala, nič sa nestalo. Nemohlo to byť až také jednoduché.
„Mám ti požičať Odhaľovač?“ horlivo sa ponúkla Corina.
Melian prikývla. „Aj tak to nepomôže,“ dodala, kým sa Corina hrabala v školskej taške.
„Tu máš,“ podala jej sýtočervenú gumu.
Melian začala gumovať tú záhadnú stránku, ale bez odozvy.
„Lumos,“ povedala, pridŕžala svietiaci prútik tesne nad knihou a prezerala stránku detailne po každom centimetri tak dôkladne, až sa jej nos takmer dotýkal papiera. „Nič. Ani čiarka,“ vyhlásila nakoniec. „Myslela som, že by to mohla byť veľmi kvalitná vodotlač,“ vysvetlila, keď videla Corininu zmätenú reakciu.
„Určite sa ti to nezdalo?“ opýtala sa opatrne.
„Určite,“ uistila ju Melian zachmúrene a sadla si do tureckého sedu. Z nejakého dôvodu ju Corinina prítomnosť až tak veľmi nevyrušovala. Možno preto, lebo sa k nej správala ako k faraónovi.
Zamyslene si zahryzla do pery. „Prečo by niekto písal niečo do knihy tak, aby to nikto nezistil?“ rozmýšľala nahlas.
„Možno to mal niekto zistiť,“ nadhodila Corina váhavo, „niekto, kto vedel, ako treba tú hádanku rozlúsknuť.“
„Presne tak,“ súhlasila Melian a uškrnula sa. „Nie si až taká hlúpa.“
„Ďakujem.“
Melian vzdychla. „Ale prečo mu to nepovedal osobne? Možno práve kvôli tej knihe. Adresát nevedel oklumenciu, a preto sa autor tej šifry bál, aby sa to z jeho mysle nikto nedozvedel. A tak sa adresát musel najprv naučiť perfektne oklumenciu, aby to zistil. Takže kľúč musí byť niekde v tejto knihe!“
Nadšene si položila hrubú knihu na kolená, ale potom sa zasekla. Kde začať? Pretočila na poslednú stránku, či tam nie je žiadna nápoveda. Avšak celá učebnica sa končila bezvýznamnou vetou: „A teraz pred vami nepriatelia už nič neutaja.“
„Myslíš, že...?“
„Ticho,“ okríkla ju Melian a bruškami prstov si masírovala spánky. „Takže je to kniha oklumencie a legilimencie a tají nám nejaké informácie...“ mrmlala si. „Kniha má pomôcť, ako takéto informácie nielen odhaliť, ale aj tajiť. Čo ak je v knihe zabudované nejaké samoobranné zaklínadlo? Niečo ako knižná oklumencia? To by...“
Vetu nedokončila, lebo sa jej o nohy obtrelo niečo chlpaté. Zachmúrene otvorila oči. „Zase je tu tá odporná mačka?“
Corina sa za ňou majetnícky načiahla. „Nie je odporná,“ bránila ju a zobrala ju do náručia. Čierna mačka slastne zapriadla. „A mimochodom, je to kocúr.“
„Smrdí,“ vyhlásila Melian netrpezlivo.
„Áno, nejaký netvor jej dnes zapálil chvost, verila by si tomu?!“ sťažovala sa Corina a pohladkala kocúra po hlave.
Melian si povzdychla. „Aký nešťastný osud,“ poznamenala potmehúdsky.
„Veru,“ pritakala Corina.
„Och, ja som to myslela skôr tak, že je to škoda, že nezhorel úplne.“
Corina sa na Melian urazene zadívala, ale pre istotu nič nepovedala.
„Mala by si ho vrátiť jeho majiteľovi,“ dodala.
Corina viditeľne znervóznela a začala hladkať kocúra rýchlejšie. „Vieš, je vlastne môj,“ váhavo priznala.
Pokrčila plecami. „Fajn. Ale platí pre neho to isté čo pre teba – raz sa dotkne mojich vecí a niekto si to odnesie.“
Corina si zahryzla do pery a pritlačila si kocúra tesnejšie k hrudi, až nespokojne zamňaukal.
Melian si ju už ďalej nevšímala a jediným pohybom vytrhla celú prvú stranu tej nesmierne vzácnej knihy.
„Prečo si to urobila?“ vyletelo Corine z úst.
„Kúzlo, čo chráni to tajomstvo, je zabudované v knihe. V okamihu, keď už tajomstvo nebude súčasťou knihy, nebude ani tajomstvom,“ povedala a sledovala zožltnutý papier, na ktorom sa zrazu začali objavovať elegantné písmená zhlukujúce sa do slov a čiary.
„Čo je to?“ spýtala sa Corina so zatajeným dychom.
Melian znovu prevrátila očami. „Mohla by si už prestať klásť nezmyselné otázky? Je to rodokmeň.“
Na vrchu svietilo zlatým písmom meno: Brunhilda Bystrohlavová.
„Takže predsalen to bola jej kniha,“ spokojne sa usmiala Melian.
Z mena zakladateľky Rokfortu viedli tri čiary: Helena, Quirinius a Charis.
„To je celé?“ sklamane sa spýtala Melian.
„Pozri!“ Corina vzrušene ukázala na Quiriniove meno. „Quirinius! Bol Bystrohlavovej synom!“
„Áno... A...?“
„To je dosť nezvyčajné meno, nemyslíš? Qwer je dosť divný a...“ S rozšírenými očami pozrela na Melian. „Je podľa teba možné, aby to bol ten istý človek?“
Melian sa zasmiala. „Samozrejme, že nie, hlúpučká. Podľa teba je Qwer upír?“
Corina pokrčila plecami.
„V tom prípade by nestarol, a to by sme si všimli. A pravdepodobne by bol v Bystrohlave“
„Ale prečo chcel niekto utajiť rodokmeň?“
Melian si vzdychla. „Zrejme... Ja neviem! Počula si niekedy o tom, že by Bystrohlavová mala tri deti? Nie? Možno sa v ich rodine stalo niečo, čo sa snažili z nejakého dôvodu utajiť. A táto kniha bola pre Bystrohlavovú taká vzácna, že ak by ju chcel niekto zničiť, najprv by prišiel na to, kto je jej autorom a možno by si to rozmyslel.“
„Čakala som niečo vzrušujúcejšie,“ poznamenala Corina.
„Choď spať, to bude pre teba dostatočne vzrušujúci zážitok,“ poradila jej Melian otrávene. „A o tomto nikomu nehovor, jasné?“
Corina prikývla.
Melian si unavene ľahla na posteľ. „Mohla by si konečne umlčať to besné zviera?“ opýtala sa, keď čierny kocúr zase zamraučal.
„Nie je besný a má svoje meno,“ ponosovala sa Corina. „Volá sa Tom.“
Melian sa zdvihla na lakte a vrhla na kocúra skúmavý pohľad. „Tom?“ zopakovala bezvýrazne.
„Áno. Zo slova kocúr, teda tom-cat,“ vysvetlila Corina s úsmevom.
Melian len pokrčila plecami. Toho kocúra bude musieť čo najrýchlejšie dostať z tejto izby, pretože ďalšiu pripomienku na Riddla ozaj nepotrebovala.
„Corina?“ ozvala sa po chvíli a papier s rodokmeňom Bystrohlavových strčila pod vankúš.
„Hm?“
„Je mi ľúto, ale moje záujmy sú dôležitejšie ako tvoja pamäť. Obliviate.“
Quirinius bolo priveľmi nezvyčajné meno na to, aby to mohla byť náhoda.

„Toto ti posiela Binns a odkazuje, že ak si budúci týždeň nenapíšeš písomku zo vzbury raráškov, dá ti nedostatočnú a je mu jedno, koľko ospravedlneniek z ošetrovne mu prinesieš,“ riekol Jack a sadol si vedľa Melian.
Melian prehltla sústo a povedala: „Binns skôr umrie ako si ja napíšem tú písomku. Je to smiešne. Stále hovorí o tom, akí sú raráškovia hrozní, ale na tú vzburu mali plné právo. Spomínal vám, že Bedřich Jízlivý sa pokúšal jedného z nich skrotiť a chovať ho ako domáce zviera?“
„Eh? Mel, ja som celý bez seba od šťastia, ak z tých dejín mágie preleziem, extra bonusové vedomosti naozaj nepotrebujem,“ namosúrene poznamenal Jack. „A aby si vedela, v stredu ťa na tú hodinu sám odtiahnem. Jedna vec je, keď kašleš na školu – pretože ty si to očividne môžeš dovoliť – ale druhá vec je, keď si musím sám robiť poznámky. Ja nemôžem za to, že si ma tak rozmaznala.“
Melian sa zasmiala. „Neboj sa, už si budem pamätať, že potrebuješ tvrdú výchovu,“ uťahovala si z neho a medzitým mu zo žartu uhládzala strapaté vlasy.
Jacob zvážnel. „Ale toto naozaj nemôžeš robiť. Nechcem, aby si mala problémy kvôli tomu, že si si zase vzala do hlavy nejakú hlúposť.“
„Jack, ja nie som hlúpa,“ napomenula ho s predstieranou trpezlivosťou. „A tento individuálny študijný plán mi úplne vyhovuje. Daj mi ešte dva týždne a môžem ísť robiť MLOKy,“ uškrnula sa.
Jack si ju prísne premeral, ale nič nepovedal a nabral si polievku.
„Dnes je piatok,“ pokúsil sa o nenútený tón, „takže zase ideš von s tým Slizolinčanom?“
Melian spravila znechutenú grimasu. „Keby som sa tomu mohla vyhnúť, tak nie.“
„Tak sa na neho vykašli, keď ti lezie na nervy,“ povedal Jack s nádejou.
„Ale on nie je zlý... Len keby ustavične nedával pozor na to, akú perlu vypustím z úst, aby to mohol hneď povedať svojmu... No nič, proste nemôžem.“
„Ach, zabudol som na ten tvoj božský komplex,“ sucho poznamenal.
„Na aký komplex?“
„Potrebuješ mať všetko pod kontrolou,“ uškrnul sa.
Melian sa kyslo usmiala a vzala si zo stola pár tekvicových pirôžkov. „Maj sa.“
„Hej! Prečo odchádzaš?“
„Ide sem Corina,“ žmurkla na neho.
Jack zastonal. „Pozri, neviem, o čo ti ide, ale nevyjde ti to,“ varoval ju. „Sme len kamaráti.“
„Zatiaľ. Ale usudzujúc z pohľadov, ktoré po sebe hádžete a mňa z nich napína, sa váš stav čoskoro zmení.“ Kamarátsky ho potľapkala po pleci. „Prepáč, ale pri vás dvoch akosi neviem nič dostať do žalúdka.“
Jack zavrčal.

V neveľkom kabinete sedeli oproti sebe starec a chlapec so slamovožltými vlasmi, ktorý nervózne klopkal prstami o stôl.
„Qurinius,“ napomenul ho Dumbledore veľavravne.
„Je to skvelý plán,“ trval Qwer na svojom.
Dumbledore si vzdychol. „Na moju starú myseľ je toho priveľa. Nemal som ešte ani tušenie, že prídem s takým nápadom.“
„Ani by ste neprišli, keby som vám to nepovedal,“ poznamenal Qwer. Keď videl Dumbledorov zmätený pohľad, dodal: „Viete, čas funguje viacerými smermi a...“
„Myslím, že to nechcem vedieť,“ prerušil ho Dumbledore.
Qwer pokrčil plecami. „Zrejme robíte dobre. Mne z toho tiež občas preskakuje,“ pripustil a chabo sa usmial.
„Takže podľa teba by sme mali usporiadať Klub duelantov. Pred niekoľkými rokmi ho profesor Dippet zakázal, lebo podľa jeho mienky tieto boje podporovali študentov v súbojoch a bolo tam isté riziko, že z nich vyrastú čierni mágovia.“
„Profesor Dippet je paranoidný,“ chladne vyhlásil Qwer.
„Profesor Dippet je riaditeľom,“ napomenul ho profesor prísne. „Si si istý, že je to jediná šanca?“
„Absolútne. Riziko pre ňu je minimálne v porovnaní s ostatnými študentmi, ktorí by mali tú česť stretnúť sa s ním v súboji.“
Dumbledore nadvihol jedno šedivé obočie. „Takže riziko tam je.“
Qwer si vzdychol. „Pán profesor, rozhodli ste sa, že nechcete vedieť viac. Verte mi. Mám ju rád. Naozaj si myslíte, že by som bol schopný obetovať jej život?“
Dumbledorove jasnomodré oči zvlhli a odvrátil hlavu. „Prepáč mi to, Quirinius. Také priateľstvo medzi mladými ľuďmi ma vždy dokáže dojať.“ Vytiahol ružovú bodkovanú vreckovku a utrel si oči za okuliarmi s polmesiačikovými sklíčkami.
Qwer sa cítil nepohodlne. „Pán profesor, ste v poriadku?“
Dumbledore prikývol a ukázal na kopu listov na svojom stole. „V poslednom čase som trochu citlivý. Predpokladám, že vieš, čo sú tie listy zač. Čarodejníci z celého sveta mi píšu a prosia ma o to, aby som niečo urobil s pôvodcom ich problémov. A potom je tu profesorka Lacertaová... Ale ako by som mohol zabiť svojho dávneho priateľa?“ Dumbledore sa zadíval von oknom a všetko nasvedčovalo tomu, že úplne zabudol na Qwerovu prítomnosť.
Ten si o tom myslel svoje. „Keby Melian...“ začal, ale zasekol sa v strede vety a nemohol sa prinútiť pokračovať. Nakoniec povedal niečo celkom iné: „Som si istý, že nakoniec urobíte správnu vec, profesor.“
Dumbledore na neho zúfalo pozrel. „Si si istý...“ zamrmlal si pre seba.
Qwer ho nikdy predtým nevidel takého zlomeného. Už nejakú dobu mal zrejme hlavu plnú Grindelwalda a pochybností.
„Asi by som mal prísť neskôr,“ opatrne nadškrtol Quirinius.
Dumbledore potriasol hlavou. „Nie, som v poriadku.“ Vzdychol si, narovnal sa na stoličke a opäť z neho bol najlepší čarodejník v Európe. „Čo sa týka toho turnaja, mohol by som presvedčiť ostatných profesorov, že je to dobré cvičenie pre budúcich aurorov. Ale mám zopár podmienok – môžu sa zúčastniť len študenti, ktorí dosiahli vek pätnásť rokov.“
Qwer prikývol. „Ako chcete, koniec-koncov je to váš nápad.“
Dumbledore zaklonil hlavu a veselo sa zasmial.

Melian zastala vo dverách do Vstupnej haly. Dagon Balder stál k nej otočený chrbtom a spolu s hŕstkou Slizolinčanov čítal nejaký oznam na nástenke. Celý hlúčik vyzeral vzrušene.
Melian sa nadýchla, napravila si krátku žltú sukňu a čierny pulóver a nasadila veselý úsmev číslo dva. Na sekundu sa zháčila. Ak k nim pôjde, možno ju začnú urážať za jej muklovský pôvod a Dagon by si musel vybrať medzi ňou a hrdosťou. A ani jedna z tých možností nebola dobrá – buď ju ponížia alebo ju celá škola začne spájať so Slizolinčanom, a ona nechcela pútať pozornosť. Ale na druhej strane...
Niektorí z nich prisahali Riddlovi, že jej neublížia. Bolo by naozaj zaujímavé sledovať ich reakciu.
Pokušenie bolo priveľké, a tak k nim uvoľnenou chôdzou pristúpila a milým hláskom sa ozvala: „Dagon?“
Všetci Slizolinčania sa naraz zvrtli, synchronizovane ako vílie baletky, aj keď od nich mali podstatne ďaleko. Spoznala v nich metlobalistov Melchiora a Janevskeho, ktorých pohľad vyjadroval pohŕdanie, znechutenie a istú dávku rešpektu. Melian ohrnula hornú peru nad ich myšlienkami.
‚To je tá Jeho humusácka sučka, ktorej sa nemáme dotknúť,‘ myslel si Melchior a Melian dobre vedela, že tým nemyslel Dagona. Zaťala ruky v päste, aby na sebe nedala znať, že im číta myšlienky, ale ani jeden z nich sa ani nepohol a len ju napäto sledovali tmavými očami.
„Ahoj,“ pozdravil ju Dagon natešene, ktorého si až teraz všimla, a otočila k nemu hlavu. Jeho výraz sa od jeho spolužiakov veľmi líšil, možno to bolo tým spontánnym úsmevom, ktorá mu hral na perách, keď ju zbadal. Aj ona sa usmiala. Víťazoslávne. Aj keby ostatní Slizolinčania mali nejaké poznámky, bola si istá, že Dagon by sa postavil na jej stranu, o čom hovorili aj jeho hnedé oči, ktoré na ňu hľadeli ako na podstatu jeho celého vesmíru. A vtedy jej v hlave skrsol nie veľmi čestný plán.
„Ahoj,“ odzdravila a pokúsila sa o rovnaký šťastný tón.
„Ahoj,“ povedal znovu Dagon, stále s tým prihlúplym úsmevom.
„To tu už raz bolo,“ žmurkla na neho Melian.
Cynthia Anguishová si otrávene vzdychla. Melian ju hneď preskenovala pohľadom, či nie je z tých, ktorí patria k Nemu. Nebola. Zatiaľ nie. „Balder, vypadni s ňou niekde von, kto to má počúvať?“ sťažovala sa a ostatní jej prikývli na súhlas.
Dagon bez slova chytil Melian za ruku a odtiahol ju ďalej. „Prišla si skoro,“ poznamenal.
Melian pokrčila plecami. „Ak ti to vadí, tak môžem prísť až o hodinu.“
„NIE!“ šokovane skríkol Dagon a vzápätí sa to snažil zamaskovať kašľom. „Chcel som povedať, že nemusíš, nemal som nadnes nejaké extra plány,“ dodal.
„Dobre, ak ti teda nevadí moja spoločnosť...“
„Nevadí,“ uistil ju.
Zasmiala sa. „Fajn. Ospravedlníš ma na momentík? Musím ísť na záchod.“
Dagon zdráhavo súhlasil a Melian rýchlo zabehla na dámske toalety na prvom poschodí. „Colloportus,“ zamierila prútikom na dvere a zamkla ich. Potom pribehla k oknu a dokorán ho otvorila. „Morgana,“ povedala polohlasne.
Asi o dve minúty nemotorne priletel k oknu nádherný výr skalný, ktorý ledva mával krídlami. Horko-ťažko sa postavil na okennú rímsu, urazene zahúkal a premeriaval si svoju majiteľku prísnymi, jantárovožltými očami. Morgana jej nevedela odpustiť, že na ňu Melian použila jedno menšie kúzlo z čiernej mágie, kvôli ktorému musela prísť k svojej panej vždy, keď povedala jej meno. Celkom praktické, no sove to ubralo asi desaťročie života a pridalo neznesiteľné bolesti vždy, keď ju takto Melian zavolala.
Melian netrpezlivo tľoskla jazykom a ospravedlňujúco pohladila pierka, ktoré odstávali Morgane z hlavy. Jack by ju prinajmenšom zabil, keby zistil, že takto týra svoju sovičku.
Vytiahla z vrecka pokrčený list, ktorý jediným zaklínadlom vyhladila. Ešte raz si ho prečítala a počas toho jej mykalo kútikmi úst.

Drahá Melian,
Dúfam, že nezabudneš na naše stretnutie dnes o štvrtej. Počkám ťa pred hradom.

Dagon

„Geminio,“ poklopkala prútikom po liste, z ktorého sa stali dva. Mávla prútikom, a na jednom liste slovo „Melian“ nahradilo meno Hillary a na druhom Dalila. Oba listy vložila Morgane do zobáka.
„Dostaneš sa do slizolinskej klubovne alebo do ich spálne alebo kam. Je to jedno, hlavne im to doruč bez toho, aby ťa videli. Vďaka.“ Potľapkala Morganu po hlave a vypustila ju von. Potom zišla naspäť k Dagonovi do Vstupnej haly. Bola rada, že stretla Dagona o hodinu skôr, aspoň mala čas.
„Ideme von?“ spýtal sa.
Prikývla. „Preto sme tu.“
Vyšli do pomerne veterného počasia na to, že bol máj. Obloha bola zatiahnutá a vzduch bol ťažký. Neklamná predzvesť búrky.
„Nie je ti zima?“ opýtal sa Dagon starostlivo a pohľadom skĺzol na jej holé nohy.
„Vydržím to,“ usmiala sa.
„Inak vyzeráš výborne,“ pochválil ju.
Za normálnych okolností by ho počastovala karhavým pohľadom a pripomenula mu, že sú len priatelia, ale dnes to bolo iné. „Ďakujem, aj ty,“ odpovedala pobavene.
Dagon sa zamračil.
„Čo je? Povedala som niečo zlé?“
„Nie. Len by som ťa chcel vidieť častejšie ako raz do týždňa.“
Melian nepočuteľne zastonala. „Vieš, že to nezávisí odo mňa. Jacob je veľmi podozrievavý, čo sa týka Slizolinčanov, a veľmi dobre vieš, že jeho opatrnosť je oprávnená.“
Dagon si odfrkol.
„Najmä keď ide o teba,“ dodala.
„A čo jeho do toho? Vravela si, že spolu nechodíte!“
„Nekrič na mňa,“ varovala ho. „A nechodím s ním. Nevieš pochopiť, že niektoré priateľstvá – skutočné priateľstvá - sa nemusia vždy skončiť vzťahom?“ Trafila do čierneho a Dagon odvrátil pohľad. Melian však ešte nemala dosť. „A keby si ma mal skutočne rád, dúfal by si, že sa s tebou nebudem stýkať vôbec, lebo skrz teba mi hrozí najväčšie nebezpečenstvo,“ povedala spokojne, očakávajúc náhly výbuch hnevu.
Dagon sa však na ňu pozrel tými krásnymi hnedými očami, z ktorých sa väčšine dievčat podlamovali kolená, lenže teraz sa v nich odrážala hlboká bolesť. „Rozprávaj čokoľvek, len to nie, že ťa nemám rád,“ smutne povedal. „Nemáš tušenia, ako veľmi sa neznášam za to, čo musím robiť. Každý piatok tŕpnem strachom, že na to prídeš a nebudeš ma chcieť nikdy vidieť, a v kútiku duše v to dúfam, lebo aspoň ťa nebudem musieť naďalej klamať.“
Melian preglgla. „Ou,“ bolo všetko, na čo sa zmohla. Dagon bol skrz-naskrz Slizolinčan, ak do toho nerátala ten veľký záujem o jej osobu, a preto od neho nečakala takú úprimnosť.
„Ako dlho to už vieš?“ spýtal sa náhle. „Zabije ma,“ dodal polohlasne.
„Od začiatku,“ odvetila Melian veselo. „Ako ste ma vôbec mohli tak podceňovať?“ pokrútila hlavou a nasledujúce slová už nevenovala jemu. „Naozaj si myslel, že som taká hlúpa, že na to neprídem len kvôli tomu, lebo ťa naučí oklumenciu?“
„Ty... Ale...“ koktal Dagon. „Ujasnime si to. Od začiatku vieš, že mu musím povedať o každom jeho kroku, ale ty nevieš, čo chystá on, pretože mi nemôžeš čítať myšlienky. Ako... Prečo sa potom so mnou stretávaš?“
Melian sa zamyslela. „Ja vlastne ani neviem... Možno ma bavilo provokovať Jacoba, lebo to s tou svojou starostlivosťou fakt preháňa.“ Keď zachytila jeho sklamanie, pokračovala: „A možno mi bolo jednoducho s tebou dobre.“ ‚A možno ty si jediný, kto ma spája s Ním...‘ dodala v duchu.
„Takže tebe to nevadí?“ spýtal sa s neveriackym výrazom.
Pokrčila plecami. „Asi nie. Spočiatku som si dávala pozor, aby som pred tebou nepovedala nič dôležité, ale potom som si uvedomila, že aj tak nemám pred Ním čo tajiť. Takže sa nemusíš z ničoho obviňovať.“
Znenazdajky ju pevne objal. „Ďakujem ti, Mel!“
Melian sa od neho zamračene odtiahla. „Mel?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím.
„Aj Harper ti tak hovorí,“ poznamenal Dagon.
Melian si vzdychla. Po dnešku hádam Dagon prestane s Jackom súťažiť.
„Takže čo máš nové od posledného týždňa?“ prešiel na konverzačný tón, ale nevedel skryť svoju radosť.
„Nič zvláštne. Jedna moja spolubývajúca začala chovať kocúra. Je hrozne zlatý, celý čierny a má tak hebkú srsť...“

„Tak ako pokračuješ s Dalilou a Hillary? Už vieš, ktorú z nich si necháš?“ spýtala sa po chvíli Melian provokačným tónom. Zľahka sa opierali o múr pred hradom.
„Hovoríš o nich ako o domácich zvieratách,“ poznamenal Dagon.
„Nemám ich rada,“ prosto vyhlásila.
Zaujalo ho to. „Naozaj? Prečo?“
„Nehodia sa k tebe. Zaslúžil by si si niekoho...“ zamyslene sa odmlčala.
„Krajšieho? Múdrejšieho? Vzrušujúcejšieho?“ pýtal sa s pobaveným úsmevom. Melian si ani nevšimla, kedy sa ich prsty preplietli. V diaľke zahrmelo.
„Možno,“ pripustila.
V očiach mu zablysla nádej. „Takže niekoho ako ty?“
„Ako to s oboma dokážeš ťahať osem mesiacov a ani jedna nič netuší?“ spýtala sa rýchlo. Ešte nebol čas.
Dagon sa samoľúbo usmial. „To ešte nie je všetko. Vieš o tom, že sú najlepšie kamarátky?“
Melian sa prekvapene zasmiala. „Neverím. Ako je to možné?“
„Naozaj. Obom som povedal, nech o našom vzťahu nikomu nehovoria, ani jedna druhej.“
Melian nadvihla obočie. „Nepripadalo im to podozrivé?“
„Mel, im dvom nič nepripadá podozrivé,“ zastonal. „Celá škola vie o tom, že chodím s oboma, len ony dve to nevedia. Kedysi to chcela svojej sestre povedať Dulcia Stevensová, ale včas som ju umlčal.“
„Baví ťa to, však?“ zachichotala sa.
„Áno, je to dosť napínavé,“ pripustil. „Ale niekedy by som uvítal zmenu...“ veľavravne povedal.
Dlaňou mu pohladila tvár a počula, ako sa mu rýchlejšie rozbúchalo srdce. „Ty by si sa s Dalilou ani s Hillary nerozišiel.“ To nebola otázka.
„Nie, lebo ty by si ma nechala v tom momente, čo by som to spravil,“ uškrnul sa. „A sama si ma naučila, že si mám nechávať zadné dvierka...“
„Aj tak na to raz prídu.“
„Neprídu,“ nesúhlasil Dagon a prekonal krátku vzdialenosť medzi ich ústami.
Začal ju opatrne bozkávať horúcimi perami, akoby skúšal, koľko si toho môže dovoliť. Melian si položila ruku na jeho plece a pritiahla si ho bližšie k sebe, čo si vysvetlil ako dovolenie a jazykom sa snažil predrať do jej úst, ale to už ona nevnímala.
Úplne sa ponorila do jeho myšlienok a stratila pojem o čase aj o priestore, s realitou ju spájal len zrýchlený pulz Dagonovho srdca.
Ako to, že nepocítil, s akou agresiou mu vnikla do hlavy? Mohla si prezrieť každú jednu spomienku aj myšlienku, ktorá mu kedy preletela hlavou a vôbec pritom nepoužila Legillimens. To nebolo zdravé, to nebolo normálne...
Jeho myseľ bola však oproti tej jej nehorázne slabá a mala slabosti, ktoré ona vedome využila. Ako prvé mu zabránila vidieť to, čo vidí ona. Zatvárala imaginárne dvere do každej spomienky, ktorú nechcela vidieť, najmä do tých, ktoré sa týkali jeho bývalých, súčasných a potencionálnych frajeriek a hľadala stopy po tých, ktoré sa týkali jej alebo jeho „priateľa“. ‚Ak to niekedy zistí, povedz jej, ako veľmi si bojoval so svojimi citmi k nej a potrebou ochrániť ju predo mnou... ‘ Podvedome zosilnila zovretie na jeho pleci a zo sústredenia ju vyrušil náhly príval emócií, ktoré vnímala len ako biele svetlo, ktoré sa dostalo do jej hlavy, obalilo myseľ a vysielalo do každého jedného neurónu endorfíny šťastia a spôsobovalo duchovnú extázu. Sila toho citu ju takmer ochromila. Snažilo sa ju to presvedčiť – nech to už bolo čokoľvek – že kým je s Dagonom, nič na svete jej nemôže ublížiť. Bolo to to, čo cítil on k nej?
Veľmi blízko nich zahrmelo a ozval sa dvojnásobný výkrik. Dagon sa od Melian veľmi neochotne odtrhol.
„Nie, ešte nie...“ zašepkala sklamane. Potrebovala vedieť oveľa viac!
Precitla z toho zvláštneho omámenia a vzápätí sa jej podlomili kolená, takže ju Dagon musel zachytiť, aby sa nezosypala.
„To nič, stáva sa to aj ostatným,“ samoľúbo jej zašepkal do ucha.
„To nie je z teba, ty namyslený blázon!“ odvrkla.
Postavila sa na vlastné nohy, no pre istotu ju Dagon stále držal okolo pásu a Melian bola rada, pretože ešte stále sa jej krútila hlava.
„Ako si mi to mohol urobiť?“ začula prenikavý hlas, ktorý sa jej ako ostrý nôž zabáral do oslabeného mozgu.
„Ako to, tebe? Veď to ja s ním chodím, Dalila!“ odporoval druhý hlas.
„Dámy, no tak, upokojte sa,“ teatrálne si vzdychol Dagon. Melian sa mu oprela o plece a zavrela oči, aby nemusela vnímať krik oklamaných Slizolinčaniek...
„Mel, si v poriadku?“ pocítila, ako ju hladkal po vlasoch po pár minútach, ktoré sa jej zdali ako sekundy.
„Áno... Už odišli?“
Dagon ju chytil za plecia a zamračeným pohľadom si ju premeral. „Skutočne si v poriadku? Si bledá ako smrtka,“ sarkasticky poznamenal.
„Áno!“ podráždene odsekla. „Bola som len chvíľku mimo, lebo som sa zamyslela. Takže čo sa stalo?“
„Obidve na mňa dosť nakričali, potom sa medzi sebou pohádali, rozplakali sa a objímajúc sa nakoniec odišli,“ povedal veselo. „Mala si s tým niečo spoločné, však?“
Šibalsky sa usmiala. „Všetko. Ale nevyzeráš akoby ťa to trápilo.“
Dagon pokrčil plecami. „Myslím, že som za to dostal primerané odškodné,“ povedal s úsmevom.
Pozrela na jeho premočené vlasy. „Prší,“ prekvapene poznamenala.
„Už asi desať minút, moja milá,“ zasmial sa. „To ťa ten bozk tak vyviedol z miery?“
Pokrútila hlavou a vydala sa do hradu. Rozbehol sa za ňou.
„Kam ideš?“
„Do hradu. Prší,“ odvetila so samozrejmosťou.
„Urobil som niečo zlé? Ublížil som ti? Melian!“
Zastala a váhavo sa k nemu otočila. Urobil niečo zlé? No, nebol celkom úprimný ani nemal také zlé svedomie z toho, že sa ju snažil klamať, ale miloval ju...
„Urobil si kopu zlého, ale mne si neublížil,“ povedala nakoniec. „Len...“ Vzdychla si. „Dnes sa cítim ako nadrogovaná.“
Chytil jej tvár do dlaní a vtisol jej na pery nežný bozk. „Tak ťa odprevadím do klubovne.“ Ešte raz ju pobozkal.
„Nezvykaj si na to.“

„Predávkovala si sa tými liekmi, však?“ pesimisticky sa spýtal Jack hneď, ako ju uvidel.
Sedel v klubovni na gauči a na kolenách mu spala Corina. Na Melianin spýtavý pohľad len pokrčil plecami.
„Prečo si to myslíš?“
„Ale choď! Si celá bledá a oči sa ti lesknú ako šialenej.“
„Nie, dnes som sa toho ani nedotkla,“ odvetila.
„Tak prihlásiš sa do toho turnaja?“ spýtal sa Qwer a pozeral na ňu spôsobom, ako by si na niečo potreboval spomenúť.
Melian sa začudovala. „Aký turnaj?“
„Bolo to vyvesené na nástenke vo Vstupnej hale,“ povedal Jack. „Bude to niečo ako klub duelantov, ale na konci dajú dohromady tých, ktorí si počínali najlepšie, a kto z nich vyhrá, získa stopäťdesiat bodov pre svoju fakultu. Ako to, že si si to nevšimla?“
„Ach, tak o tom sa všetci rozprávali!“ buchla si dlaňou do čela. „No, my sme sa k tej téme akosi nedostali,“ pripustila.
„Čo ste robili?“ spýtal sa Jack extrémne podozrievavo.
Melian si sadla vedľa Qwera na zem. „Nuž, veci sa majú tak, že Dagon už nechodí ani s Dalilou ani s Hillary,“ povedala nevinne.
Jack skamenel. „Takže s ním teraz chodíš ty,“ dokončil zachmúrene. „A ja som si myslel, že ho nemôžeš ani vystáť.“
Melian sa sucho zasmiala. „Myslíš, že to robím dobrovoľne? Nie!“ Premerala si ho krátkym, nahnevaným pohľadom. „Vieš si predstaviť, ako ma znervózňuje, že už PIATI študenti Rokfortu vedia oklumenciu? A ja sa musím so všetkými stretávať? Toto nie je normálne! Však to nie je normálne?“ obrátila sa s otázkou na Qwera.
„Si si istá, že ja som ten správny človek na posudzovanie nenormálnych vecí?“ spýtal sa skepticky. „Ale je to naozaj bizarné, aby sa v jednej generácii našli takí piati.“ Pokrčil plecami.
„A čo to má spoločné s Balderom?“ nadvihol Jacob obočie.
„On aj Riddle sa domnievajú, že keďže mu nemôžem čítať myšlienky, tak som ako slepé dieťa na pieskovisku. Ale,“ zdvihla prst, „Dagon sa nedokáže vždy tak perfektne ovládať.“ Samoľúbo sa usmiala. „Veľký lámač ženských sŕdc Dagon Balder sa natoľko poskladá, keď ma pobozká, že sa dozviem aj tie veci, ktoré on sám netuší,“ zachichotala sa.
Qurinius luskol prstami. „Už viem!“
Melian nadvihla obočie. „Čo také?“
„Moment,“ zamiešal sa do toho Jack. „Ja tomu nerozumiem. On ťa len pobozkal a videla si mu do hlavy?“
Prikývla. „Úplne všetko.“
„Ale... To je ako možné? Nepoužila si ani zaklínadlo?“
„Nie,“ odpovedal Qwer za ňu. „Táto mladá má takú silnú myseľ, že sa dostane všade. Keby chcela, tak by veľmi ľahko mohla prekonať tvoju bariéru, ale zrejme to ešte neskúšala.“
„To vážne?“ vzrušene sa spýtala.
„Nech ťa to ani nenapadne,“ zamračil sa na ňu Qwer. „Možno to nevieš, ale Balderovi si mohla pokojne upražiť mozog. Mám jednu teóriu, ktorá by vysvetľovala, prečo si to nespravila a aj to, prečo vyzeráš tak sfetovane.“
„Von s ňou,“ otrávene zívla.
„Miluje ťa.“
Jack aj Melian nechápavo zažmurkali.
„To, čo sa ti stalo, je fenoménom aj medzi čarodejníkmi a ešte menej je tých, ktorí sa dostali do mysle človeka, ktorý ich miloval a nikdy o tom veľa nehovorili, ale vraj to bola najšťastnejšia chvíľa v ich živote.“
„Možno iba ak aj oni milovali svoju obeť,“ uškrnula sa Melian.
„Takže ona... dokázala cítiť lásku, ktorú k nej cítil Balder?“ skepticky sa spýtal Jack. „Och, nie, nehovor mi, že bude ešte samoľúbejšia ako predtým!“ zastonal.
„Nuž, nie je žiadne šťastie objaviť v sebe takú schopnosť, lebo raz ju to môže aj zabiť,“ podotkol Qwer.
„Čože? Ako to?“ vystrašila sa Melian.
„No, môžeš sa tým predávkovať,“ zachichotal sa Quirinius.
„Cha! Takže s ním nemôže spať, však?“ zlomyseľne sa zasmial Jack.
„S nikým, kto by ju miloval,“ súhlasil Qwer.
„Ale no tak! Toto predsa nie je fér!“
Qwer sa na ňu pobavene usmial. „Myslíš, že je fér, ak sa niekomu votrieš do hlavy a dozvieš sa všetko, čo nechce, aby si vedela? Nie je! Je to proti prírode!“
Melian odfrkla. „Šikovnosť nie je hriech.“
„Ako myslíš. Zvyčajne všetkých, ktorí toto robili, zabili ich „obete“. Iní spáchali samovraždu, keď zistili niečo, čo nedokázali uniesť a niektorých zabilo, keď sa dostali do hlavy niekomu, kto už nebol človekom. Všetci ostatní, ktorí to prežili, zistili, že by s tým radšej mali prestať. Ja by som na tvojom mieste osud nepokúšal.“
„Nemám rada štatistiky,“ zamrmlala Melian, no povedala si, že túto novú schopnosť bude používať len v krajných prípadoch a na Dagona. Qwer mal pravdu, bolo to naozaj nefér. A bola to vôbec schopnosť? A ak áno, bola nová? „Kde sa to vlastne vzalo?“ spýtala sa zvedavo.
„Nikde. Naučila si sa,“ pochmúrne odvetil Qwer, „ako využiť viac mozgovej kapacity.“
„Takže to môžem vedieť aj ja?“ s nádejou sa opýtal Jacob.
„No, ak perfektne ovládaš oklumenciu, legilimenciu, vieš čarovať bez prútika, dokážeš si vymyslieť vlastné kúzla, vieš oklamať mozog tak, aby telo necítilo bolesť, miešaš nové elixíry na podporu sústredenia, máš silnú vôľu a úplne si zošalel, tak zrejme áno,“ uškrnul sa Quirinius.
„A ty mi hovor o tajomstvách,“ nahnevane zahundrala Melian a štuchla ho do boku.
Qwer sa zasmial. „Ak budeš agresívna, tak ti možno nedovolia súťažiť v tom turnaji,“ pohrozil jej.
„Ja sa tam neprihlásim.“ Pokrčila plecami a odišla do svojej izby.

„Č-čo to povedala?“ nechápajúc sa spýtal Qwer.
„Že sa do toho turnaja neprihlási,“ zopakoval Jack. „Hej, prečo sa tváriš akoby si spadol z čerešne?“
Qwer sa zatváril zdesene. „Jack, musíš ju presvedčiť,“ zašepkal chrapľavo.
„Zošalel si?“ zvolal a Corina sa zobudila. „Nemám najmenší záujem o to, aby ju... aby mal ten parchant dôvod na to, aby ju zlákal na svoju stranu,“ dokončil potichu.

Melian nahnevane šľahla novinami o chrabromilský stôl. „Naposledy ti vravím: NIE!“
Quirinius sa urazil. „Tak mi povedz jeden jediný rozumný dôvod!“
Melian prižmúrila oči. „Pretože sa mi vidí podozrivé, že ti na tom tak záleží a nepokúšaj sa povedať, že ti ide o blaho fakulty.“
„To je všetko?“ vyprskol Qwer.
„Nie.“ Melian vyvrátila oči k nebu, predstierajúc, že zvažuje, aké bude dnes počasie. „Pravdepodobne tam bude aj on,“ povedala ukradomky.
Qwer nadvihol obočie. „Melian...“ začal.
„Och, nezačínaj s tým zase!“ zaúpela. „A mimochodom, ani Dagon nechce, aby som tam išla,“ dodala.
„To ti povedal?“
„Nie,“ pripustila a odhryzla si z hrianky. Keď dožula, dodala: „Ale myslí si to.“
„A odkedy ho poslúchaš?“
„Odkedy má rovnaký názor ako ja,“ uškrnula sa.
„A obťažovala si sa zistiť, prečo má taký názor? Ako vidím, nie.“
Melian sa na neho umelo usmiala. „Tak mi povedz ten dôvod, doktor Freud.“
„Kto je Freud?“ Qwer vyzeral zmätene. „No, zrejme na tom nezáleží,“ pripustil, keď videl jej výraz. „Balder nechce, aby si Riddle uvedomil, aká si dobrá, pretože potom by sa s ním musel o teba podeliť. Nie je v tom ani taký veľký strach o to, že sa ti niečo stane, ale žiarlivosť,“ samoľúbo jej vysvetlil.
Melian zaváhala. Ak by urobila na Riddla dojem...
„Ak sa na tú hlúposť prihlásim, tak už so mnou nikdy v živote nebudeš viesť vážny rozhovor,“ vyjednávala.
Quirinius urobil kyslú grimasu. „Jeden jediný. V prípade, že by sa niečo stalo. Ale až o desať rokov.“ Anjelsky sa na ňu usmial.
Melian sa zamračila, lebo mala nepríjemný pocit, že by si mala na niečo spomenúť. „Dobre. Ale nie skôr. Budem to rátať,“ upozornila ho zachmúrene.

O dva týždne stála Melian nerozhodne pred skriňou a hádzala jeden habit za druhým na svoju rozhádzanú posteľ. „Príliš hrubý... Príliš krátky... Škriabe... Dočerta, prečo si musíme obliecť habit aj na tú poondiatu súťaž alebo čo to je?“
Corina len zamyslene zahmkala. Sedela na svojej posteli, hompáľala nohami a pohľadom sledovala Melian.
„Čo chceš?“ vyštekla na ňu.
„Rozmýšľam.“
Melian vrhla smerom k nej podozrievavý pohľad. „A povieš mi to alebo si to mám zistiť sama?“ spýtala sa nevinne.
„Vieš, rozmýšľala som nad tým, ako sa Quirinius Wotar zmenil.“
Nadvihla obočie. „On sa zmenil?“
„Samozrejme. Všetci si to všimli,“ odvetila Corina. „Predtým len celé dni sedával v klubovni s neprítomným zúfalým pohľadom a každému pripomínal, že bude ešte horšie než je. A potom sa o teba začal z nejakého dôvodu zaujímať a odvtedy... Ako by som to povedala... Vyzeral, ako keby v niečo dúfal, akoby mal nádej.“
„To som si nikdy nevšimla,“ povedala Melian.
„Ty sa o ostatných ľudí veľmi nezaujímaš,“ poznamenala Corina. Melian jej chcela niečo odseknúť, kým si uvedomila, že to nebola výčitka, len konštatovanie. „Lenže posledné týždne sa stále usmieva, smeje sa a vtipkuje! Je to čudné aj na jeho pomery,“ dodala Corina zadumane.
Tentoraz zahmkala Melian. „A čo si o tom myslíš?“
Corina neveriacky vyvalila oči, prekvapená, že sa jej pýta na názor. „No... Myslím, že ťa má naozaj rád,“ povedala po menšom zaváhaní. „A vyzerá to, že sa kvôli niečomu veľmi teší.“
„Pravdepodobne,“ prikývla Melian. „Dám ti jednu dobrú radu: nerozmýšľaj o Qwerovi priveľa, lebo ťa z toho len zbytočne rozbolí hlava.“ Otočila sa späť k svojej skrini. „Prečo nepredávajú habity určené špeciálne na súboje?“ zaúpela.
„Ten zelený je dobrý,“ ukázala Corina na jeden, ktorý Melian akurát hodila za seba.
„Príliš slizolinský,“ odfrkla.
„Keď sme už pri tom Slizoline, ako sa ti vlastne podarilo zbaliť najkrajšieho chalana na škole?“ zvedavo sa spýtala Corina. „Najmä, ak si z Chrabromilu. A počula som, že nenávidí muklov.“
„Nie je najkrajší,“ zamrmlala Melian a strhla z vešiaka čierny habit tak prudko, až sa roztrhol.

Z Veľkej siene odstránili všetky fakultné stoly aj stoličky a na podlahu nakreslili farebné kruhy pre zúčastnených a jednu časť siene oddelili červenou páskou pre žiakov, ktorí sa chceli len pozerať. Vyzeralo to veľmi profesionálne, fakle na stenách horeli prudšie ako obvykle a zúčastnení sa po riaditeľovom dlhom príhovore zhŕkli do štyroch skupín podľa fakúlt.
Melian však stála ešte stále pred Veľkou sieňou a snažila sa upokojiť Jacka, ktorý bol viac než znepokojený, že mu Quirinius dopredu nepovedal o Melianinej účasti.
„Ako si jej to mohol dovoliť? Nepoznáš ju tak ako ja! Ona by sa radšej nechala zabiť akoby mala prehrať, a tu súťažia aj siedmaci!“ zúril a nevraživým pohľadom si premeriaval svojho kamaráta.
„Ehm-ehm, ja som ešte stále tu,“ upozornila ho Melian a nervózne podupkávala nohou.
Qwer sa zhlboka nadýchol a spojil dlane, akoby sa išiel pomodliť. „Prepáč mi ten menší podraz, ale bál som sa, že sa ma pokúsiš zabiť.“ Mierne sa usmial.
„Chá!“ Jack si prekrížil ruky. „Nemusíš sa báť, neostanem pri pokuse,“ zavrčal.
Zvnútra siene sa ozval zvuk gongu, ktorý signalizoval, že podujatie sa začalo a profesori idú vytvoriť medzi študentmi dvojice.
„Počujte, vy chcete, aby som celú túto somarinu zmeškala? To je váš plán?“ podozrievavo sa ich Melian spýtala. Vzdychla si a prosebne pozrela na Corinu, ktorá stála v úzadí. „Postaraj sa o to, aby sa nezabili, dobre?“
Jack ju odrazu stisol v medveďom objatí. „Sľúb mi, že neurobíš žiadnu hlúposť,“ vážne povedal.
„Ja a hlúposti?“ dotknuto sa spýtala Melian. „To predsa ani nejde dokopy!“
Qwer si odfrkol a Melian nadvihla obočie. Tiež ju objal a Melian zastonala. Potom sa jej Quirinius zahľadel hlboko do očí, stisol jej plece a povedal trúchlivým tónom: „Veľa šťastia.“
Melian rýchlo vletela do Veľkej siene, v ktorej boli už všetci študenti zoradení do dvojíc podľa veku a známky z Obrany proti čiernej mágii. Našťastie si nikto nevšimol, že prišla až teraz, na to tam panoval priveľký ruch a vzrušenie.
Melian rýchlo pribehla k Dumbledorovi, ktorý stál v slivkovomodrom habite vedľa profesora Kettleburna v strede siene a niečo mu rýchlo rozprával.
„Adelmar, jeden študent nám chýba, je ich nepárny počet. Si si istý, že si všetkých študentov správne zapísal?“
„Profesor?“ ozvala sa Melian váhavo a Dumbledore sa hneď zvrtol.
„Oh, tu máme posledného účastníka,“ potešene sa na ňu usmial.
„Albus, myslím, že sa stala nejaká chyba,“ namietol Kettleburn a medzitým si Melian nahnevane premeral. „Všetkých študentov sme podelili podľa ich zručností, no kvôli nejakému dôvodu jediným študentom bez páru ostal...“
Melian ešte dlho hučalo v hlave po tom, ako Kettleburn dopovedal to meno a keď o tom neskôr premýšľala, mohla si len predstavovať, o čom tí dvaja profesori začali nahlas argumentovať.
„Ale to predsa nemôžete urobiť, Dumbledore! Ten chlapec má najlepšie výsledky z celej školy a je o dva roky starší, nemôžete ho nechať cvičiť s touto delikventkou!“
Veľká sieň naraz stíchla o niekoľko decibelov a všetci napínali uši, aby počuli, čo profesori riešia.
„Adelmar, je to moja študentka a poznám jej kvality. Slečna Halleyová v žiadnom prípade nemôže súťažiť so svojimi rovesníkmi a áno, myslím, že sa mu vo svojich znalostiach z mágie vyrovná,“ pokojne povedal Dumbledore a z každého jeho slova sálala autorita, no Kettleburn bol priveľmi nový, mladý a neskúsený na to, aby sa vzdal.
„To je šialenstvo!“ jedovato vyprskol.
„Prosím ťa, nehovor mi, čo je šialenstvo. Šialenstvom by bolo znovu prerozdeliť všetkých šesťdesiat žiakov, a aj tak by si mu nezohnal žiadneho seberovného, tak sa láskavo zariaď podľa môjho názoru,“ milo mu dohovoril profesor transfigurácie a Kettleburn nahnevane zovrel pery.
„Albus má pravdu,“ zamiešala sa do toho profesorka Merrythoughtová. „Necháme to tak, Tom si dobre zabojuje aspoň vo finálnej súťaži.“ Súcitne potľapkala profesora starostlivosti o zázračné tvory po pleci a z jej slov vyplývalo, že v žiadnom prípade nedovolí, aby sa Melian tiež dostala do súťaže.
„Tak poďme,“ povedal Dumbledore a napoly tisol a napoly ťahal Melian k dvom posledným prázdnym kruhom nakreslených na podlahe, kde už s cynickým úškľabkom na tvári postával Tom Riddle.
„Pán profesor, prosím,“ zúfalo hlesla Melian, „toto mi nemôžete urobiť. On ma zabije, viem to! Ja s ním nemôžem čarovať! Prosím!“
Dumbledore sa na ňu upokojujúco usmial. „Kým som tu ja, nikomu sa v tejto miestnosti nič nestane,“ povedal trochu chladnejšie ako mával vo zvyku. „Nenechaj ho, aby ťa zdeptal,“ dodal láskavo, a ten nepatrný náznak nervozity v jeho svetlomodrých očiach si Melian vysvetľovala len ako hru svetla.
Dumbledore svižným krokom vyskočil na malé pódium a zaklínadlom si začaroval hlas, aby ho mal silnejší. „Všetci sa postavte do svojich kruhov,“ vyzval študentov.
Melian pozrela na zlatý kruh pred sebou s priemerom zhruba dva metre a na vyzvanie do neho vstúpila. Kruh sa okamžite zmenil na rubínovo červený podľa jej fakulty. Periférnym videním si všimla, že Riddle spravil desať metrov pred ňou to isté, ale robila všetko pre to, aby sa na neho nemusela pozerať.
Radšej sa obzerala po Veľkej sieni. Zachytila Dagonov pohľad, ktorý ju sledoval z druhej strany siene a dal by sa opísať pojmom zúfalý. Dvojicu tvoril s Dulciou Stevensovou. Melian mu naznačila, že ani ona nie je nadšená a pohľad otočila späť k Dumbledorovi.
Vyvrátila oči k stropu, na ktorom trónila bezoblačná noc s miliónom hviezd, ktorých jas nekazil ani mesiac, ktorý bol práve v nove. Dokonca aj on sa skrýval pred tým, čo sa dnes malo diať.
V hocijaký iný večer by dnes bola na Astronomickej veži a celú noc sa kochala nádhernou oblohou, no dnes jej hrozilo, že vidí hviezdy posledný krát. Zhlboka si vzdychla.
Kto je vlastne Riddle, aby sa pred ním triasla ako zbabelec? Neublíži jej! Nemôže! Nemôže byť až taký múdry, aby ututlal vraždu pred dvesto ľuďmi!
Na rozdiel od nej...
Samoľúbo sa usmiala a konečne zdvihla pohľad od svojich ošúchaných tenisiek. Súrne potrebovala nové topánky.
„Zaujímavé, na čo myslíš, keď si rozrušená,“ poznamenal Riddle pobavene.
Melian si nahnevane zahryzla do pery a posilnila bariéru medzi svojou mysľou a okolitým svetom. Ona nezvykla byť tou rozrušenou, to ona väčšinou vzbudzovala v protivníkovi strach. Ako dlho mu už vlastne odhaľuje myšlienky?!
„Rozhodli sme sa mlčať?“ doberal si ju.
„Pre múdreho má mlčanie hodnotu odpovede,“ chladne odvetila.
„Dali sme sa na citáty? A čo tak vziať si k srdcu ten, čo hovorí o tom, že kocky sú hodené?“ spýtal sa.
Melian sa mu zvedavo pozrela do očí. Nepôsobil nepriateľsky, len... pobavene. Očividne si užíval šancu, ktorej sa mu dostalo. A svojím spôsobom mal pravdu – s touto zapeklitou situáciou už nemôže robiť nič, tak sa jej aspoň postaví čelom a vyžmýka z toho najviac, čo sa bude dať.
Apaticky si odfrkla. „K akému srdcu?“
Odpovedal mdlým úsmevom.
Gong sa ozval druhý krát a velenie prevzal Kettleburn. Dumbledore si sadol s ostatnými profesormi za učiteľský stôl a Melian si všimla, že ju pozoruje.
„Ako prvé si precvičíme úplné základy, ktoré by ste už mali ovládať. Odzbrojujúce zaklínadlo, to jest Expelliarmus. Po prvom údere gongu všetci na pravej strane siene odzbroja svojho protivníka, ktorý sa nebude brániť. Ale – agresivitu nebudeme tolerovať. Všetci stojíte v kruhoch farby vašej fakulty. Ak pri tomto zaklínadle schválne vyhodíte svojho protivníka viac ako päť metrov za kruh, budete diskvalifikovaní. Tieto vzdialenosti budú merať škriatkovia, ktorých vidíte naokolo, takže na vašom mieste by som sa snažil súpera len odzbrojiť.“
Melian jeho reč trochu upokojila a dúfala, že Riddle ju odhodí veeeľmi ďaleko, aby sa celá táto fraška čo najskôr skončila.
Po zaznení gongu pevne schytila svoj brezový prútik a pripomenula si, že sa nemá brániť, čo sa ľahšie povedalo ako uskutočnilo. Bolo to proti jej pudom sebazáchovy.
„Expelliarmus!“
Červený lúč ju zasiahol do brucha s menšou intenzitou, ako by od Riddla čakala, ale očividne sa nechcel nechať diskvalifikovať. To mu však nezabránilo, aby sa trochu nezahral, ale ani jej.
V mysli zablokovala polovicu zaklínadla, ktorá ju mala pripraviť o prútik a ostatné nechala tak. Stratila rovnováhu, vyletela von z červeného chrabromilského kruhu a dopadla na zadok, ale to jej nevadilo, pretože Riddle jej brezový prútik nezískal.
V okamihu k nej pribehli dvaja domáci škriatkovia s metrom a zatiaľ čo jeden z nich meral vzdialenosť, druhý jej pomohol na nohy.
„Štyri celé päť,“ zapišťal škriatok sklamane a vtisol Melian naspäť do kruhu.
Uškrnula sa na nazúreného Riddla a zamávala prútikom. „Smola, Tom, ešte sa musíš veľa učiť,“ povedala s anjelským úsmevom.
„Nemala si sa brániť,“ odsekol.
„Veď ja som sa nebránila! Pozri! Priori Incantatem!“ Z prútika jej vyletel nejasný tieň malého motýľa. „Vidíš?“
Možno to nemala robiť. Možno ho nemala tak nahnevať. Ale kvôli tomu pocitu to stálo.
Gong zaznel druhý krát a teraz bol rad na nej, aby dokázala svoje schopnosti. „Expelliarmus!“
Zaregistrovala, ako Tom niečo zašepkal, vyletel mu prútik z ruky a odhodilo ho to rovnako ako predtým ju. Hneď však videla rozdiel medzi tým, čo urobil on, a čo urobila ona.
Neviditeľné lano ťahajúce ho do stredu svojho zeleného kruhu, ktoré si nevšimne nikto, kto ho nehľadá, a aj tak môže uzrieť len nadprirodzené chvenie vo vzduchu.
Uchopila jeho čierny prútik, ktorý k nej priletel, ale ako víťaz sa necítila. „Dočerta!“ zahrešila a od zlosti by najradšej jeho prútik rozlomila na dve časti.
K Riddlovi tiež pribehli škriatkovia a po chvíľke skonštatovali: „Štyri celé deväťdesiatpäť. Tesnotka.“
Riddle sa so smiechom postavil opäť do svojho kruhu. „Škoda, zlato, nevyšla ti vlastná diskvalifikácia. Naozaj si si myslela, že ťa nechám len tak ľahko odísť?“
„Ako si to vedel?“ nechápala.
Žmurkol na ňu. „Presne to by som urobil ja, keby som bol v tvojej koži. A teraz ten prútik.“
Melian mu hodila pravdepodobne tisový prútik. Nechcela uveriť jeho vysvetleniu, hnusila sa jej myšlienka, že po tej všetkej snahe, ktorú vynaložila, aby sa od neho čo najviac líšila, rozmýšľa rovnakým spôsobom ako on.
Zamračili sa na seba a vôbec si nevšímali, že všetci sa pozerajú na nich dvoch, pretože jediní potrebovali asistenciu škriatkov.
Kettleburn sa znovu ujal slova. „Veľmi dobre, počínali ste si naozaj skvelo. Teraz si vyskúšame obranu pred týmto zaklínadlom a žiadam vás, aby ste sa pokúsili spolupracovať. Keď zaznie gong, študenti na pravej strane sa pokúsia obrať o prútik študentov na ľavej strane, zatiaľ čo sa oni budú snažiť brániť cloniacim zaklínadlom. A profesor Dumbledore by rád odkázal páru číslo tridsať, aby sa držal pokynov.“
„Tridsať? To sme my,“ skonštatovala Melian.
„Čo sme spravili?“ nechápal Tom a tváril sa tak šokovane, že Melian len ťažko skrývala úškrn.
Nasledujúcu hodinu strávili precvičovaním si rôznych zaklínadiel, obranných kúziel a bojových praktík („Nikdy, ale naozaj nikdy neútočte na protivníka od chrbta,“ pripomínal im Dumbledore každú chvíľu, kedy sa dostal k slovu.) a Melian aj Riddle boli priveľmi zaneprázdnení predstieraním, že spolupracujú, na to, aby sa pokúšali o nejaký podraz. Sťažoval im to aj pohľad profesorky Merrythoughtovej, ktorá striehla na každú chybu, ktorú mohla Melian urobiť, aby ju vylúčila. Melian to vedela a dala si záležať na tom, aby porušovala čo najviac pravidiel, ale Riddle to nakoniec vždy zamaskoval ako vlastnú nešikovnosť. Pomerne ju prekvapovala húževnatosť, ktorou sa ju snažil udržať v hre a po niekoľkých nervy drásajúcich chvíľach to vzdala a rozhodla sa, že počká na to, čo si na ňu Riddle prichystal. Po zbytok cvičenia už spolu neprehovorili, ale ich pohľady, ktoré si venovali, boli viac ako veľavravné.

„Na začiatok by som vás chcel všetkých pochváliť, úlohy ste skoro všetci zvládli na výbornú a Rokfort môže byť na vás hrdý,“ pochválil ich Dumbledore so širokým úsmevom. „Teraz si už môžete oddýchnuť, no nie všetci. Najlepší z vás si dnes ešte trochu zasúťažia a víťaz získa pre svoju fakultu neuveriteľných stopäťdesiat bodov!“
Ozval sa nadšený aplauz.
„S profesormi sme sa zhodli na dvanástich menách, dvaja z každej fakulty, ktorí budú mať tú česť zúčastniť sa celkom prvého Rokfortského turnaja v čarodejníckom súboji! Poprosím riaditeľa Dippeta, aby zverejnil zoznam vybraných dvanástich študentov.“
Staručký riaditeľ vstal od stola a rozhrnul pergamen. „Za Bystrohlav: Rhino Jones zo siedmeho ročníka, Ellen Iversonová zo šiesteho ročníka. Za Slizolin: Tom Riddle zo šiesteho ročníka, Abraxas Malfoy zo siedmeho ročníka. Za Bifľomor: Horace Abbot zo siedmeho ročníka, Leon Hewit zo siedmeho ročníka. Za Chrabromil: Melian Halleyová zo štvrtého ročníka, Marcus Thor zo siedmeho ročníka.“
Melian potichu zakliala. Všimla si, akú odozvu vyvolal u študentov jej vek a cítila na sebe množstvo pohľadov. Ona však videla len jeden – Riddlov. Usmieval sa na ňu. Nech mal v pláne čokoľvek, súviselo to s jej postupom do súťaže.
„Ďakujem, Armando. Teraz si dáme tridsaťminútovú prestávku a poprosím súťažiacich, aby prešli do susednej miestnosti,“ povedal a ukázal na dvere za učiteľským stolom.
Žiaci sa s veľkým hlukom hrnuli všetkými možnými smermi, niektorí k stolu s občerstvením, iní von z Veľkej siene. Dagon mával na Melian, nech ju počká, ale ona sa ponáhľala s ostatnými jedenástimi súťažiacimi do onej miestnosti.
Nachádzali sa v nej pohodlné veľké čierne kreslá a obrovský stôl s množstvom maškŕt, ktoré ju však teraz nezaujímali. Podišla rovno k miestu, kde sa Dumbledore rozprával s riaditeľom a drzo prerušila ich konverzáciu.
„Je mi ľúto, že vás ruším, ale zrejme sa stala nejaká chyba,“ vyhlásila.
Dippet sa na ňu dobrosrdečne usmial. „Ako to myslíte, slečna Halleyová?“
„Ja nemôžem súťažiť v tej súťaži.“
„Naozaj? Ako to?“ Riaditeľ si prekvapene posunul okuliare vyššie na koreň nosa.
„Nie som taká dobrá. Nezaslúžim si to, je mnoho Chrabromilčanov, ktorí sú lepší než ja,“ povedala.
„Naozaj? Napríklad kto?“ pobavene sa spýtal Dumbledore a Melian ho počastovala nahnevaným pohľadom. Všimla si, že už vošli všetci finalisti aj učitelia a utvorili okolo nich troch zvedavý kruh.
„A ešte k tomu som len štvrtáčka. Je vylúčené, aby som udržala tempo so šiestakmi a siedmakmi,“ argumentovala ďalej, z momentu na moment nervóznejšia.
„Slečna má pravdu,“ súhlasila profesorka Merrythoughtová. „Táto žiačka nemá žiadne predpoklady na úspešnú účasť v turnaji.“
„Presne!“ Melian nadšene spľasla rukami a prvýkrát bola rada, že ju Merrythoughtová neznášala.
Profesor Dippet sa zmätene pozrel na Dumbledora.
Melian pocítila na pleci niečiu ruku a aj cez sivý habit cítila jej chlad. „Pán riaditeľ, dnes som trénoval s touto... študentkou a môžem bez výčitiek svedomia vyhlásiť, že je jednou z najlepších čarodejníc, aké som kedy videl v akcii,“ ozval sa mäkký, zamatový hlas, z ktorého jej prešli po chrbte zimomriavky.
Melian stŕpla a odovzdane čakala reakciu profesorov. Prvá sa ozvala profesorka: „To je nezmysel, Tom! Celý čas som vás sledovala, a tak nechápem, prečo to dievča obhajujete.“
„V tom prípade ste si určite všimli, že sa mi ju trikrát nepodarilo odzbrojiť, keď sa bránila,“ odvetil Tom tichým, vyrovnaným hlasom a Melian si vedela predstaviť prísny, no stále úctivý pohľad, ktorý venoval profesorke obranu proti čiernej mágii.
„Preháňa,“ nedala sa Melian, „bolo to len dva razy.“ A z toho sa raz neoprávnene bránila.
Dippet zamyslene prižmúril oči. „Vy ste tá slečna Halleyová, čo bola u mňa raz v pracovni? Tá, ktorá chodí s pánom Riddlom?“ Šibol pohľadom ponad jej plece.
Melian šokovane znehybnela. Nepredpokladala, že starý a senilný riaditeľ si ju bude pamätať, veď sa to stalo minulý rok! Odovzdane sa nadýchla a čakala, čo urobí Riddle, ale zdalo sa, že za ňu nehodlá odpovedať. Po dlhej minúte mučivého ticha, keď pocítila, ako jej tuhšie zovrel plece, aby nepovedala žiadnu hlúposť, sa odhodlala. „Pán riaditeľ, pri všetkej úcte by som radšej minulosť nespomínala. Niekedy býva dosť bolestivá,“ povedala tichým a zlomeným hlasom, pričom pozerala do zeme a dúfala, že si Dippet nespomenie aj na to, ako mu tvrdila, že je Slizolinčanka.
„Čo sa človek nedozvie...“ zamrmlal si Dumbledore potmehúdsky popod nos a žmurkol na ňu.
Dippet sa zachichotal. „Už viem, o čo vám dvom ide! Nechali ste ho a teraz sa bojíte, žeby ste s ním mohli súťažiť, pravda?“ spýtal sa jej.
Riddle si zúfalo vzdychol, ale to počula len ona.
„Ale nemusíte sa báť, z toho, ako vás Tom obhajuje sa mi skôr zdá, že by si vás rád získal späť. Určite by vám neublížil.“
Melian bojovala s nutkaním prevrátiť očami.
„Preto... Čo keby sme nechali týchto mladých zaľúbencov súťažiť v prvom zápase spolu, Dumbledore? Stavím sa, že by to bolo rozhodne veľmi zaujímavé a z hľadiska psychológie pre oboch veľmi poučné. Niekedy treba dať city bokom, ak chceme niečo dosiahnuť,“ mudroval Dippet.
„Súhlasím s tebou, Armando,“ povedal Dumbledore, „prvý zápas teda máme určený. Ostáva určiť ostatných päť. A vy dvaja sa ponúknite, určite ste hladní,“ gestom ukázal na preplnený stôl.
Melian prikývla a ako námesačná sa odobrala sadnúť si do jedného z kresiel. Nemohla jesť. Ako jej to mohol Dumbledore urobiť? Vedel predsa, aký je Tom Riddle!
Nechty zaryla do koženej opierky kresla. Všetko hralo proti nej... Príde neskoro, dajú ju do páru s Riddlom, vyberú ju do súťaže medzi šiestakov a siedmakov, pričom väčšina profesorov neverí, že je dostatočne dobrá a... A keď sa z toho snaží vyzuť, docieli tým akurát tak to, že hneď v prvom súboji sa stretne s Riddlom!
Zúfalo si zakryla tvár dlaňami. Prečo to nemohla riešiť pokojnejšie? Keby nič nepovedala, zrejme by nemusela súťažiť s ním, pretože on je tam zďaleka najlepší. Mohla hneď prehrať s niekým iným a vôbec by sa s ním nestretla, keďže to bol vyraďovací turnaj. Otázkou ostávalo, či by dokázala s niekým naschvál prehrať...
„Ahoj,“ veselo ju pozdravil dievčenský hlas.
Pozrela pred seba. „Ellen Iversonová, však?“ spýtala sa, keď spoznala bystrohlavskú kapitánku metlobalového družstva.
„Áno. Teší ma, Melian,“ usmiala sa na ňu a potriasla jej rukou. „Ako sa cítiš? Myslím, že si dostala toho najhoršieho súpera, a pritom si ešte dokonca aj znevýhodnená svojím vekom...“
Melian si odfrkla. „Ako sa cítim? Úplne skvelo! Až na ten blbý pocit, že sa stane niečo zlé,“ povedala potichu. „Ak to neprežijem, tak za mňa zabi chalana menom Wotar, dobre?“
Ellen ju priateľsky potľapkala po pleci. „Neboj sa, Riddle ťa nemôže zabiť. A ani by to neurobil.“
Melian sa kyslo usmiala. „To je mi jasné.“
„Tak... Držím ti palce. Sme jediné dievčatá, musíme všetkým ukázať, čo v nás je,“ žmurkla na ňu Ellen a odišla. Melian tam ešte chvíľu sedela a rozmýšľala nad svojou rozpoltenou vôľou.
Vždy si želala zmerať si s Riddlom sily, vždy. Ukázať mu, že ju neprávom berie na ľahkú váhu. Nemohla sa však zbaviť toho dotieravého nevysvetliteľného strachu, že sa stane niečo zlé.
A ako budú vlastne čarovať? Všade boli profesori! Síce budú kúzliť neverbálne, ale dovolí si Riddle používať čiernu mágiu? Ak by to nevyšlo, tak by musel veľa vysvetľovať.
Absolútne nevedela, čo má od toho čakať. Možno... Ak by chcela, tak by dokázala vyhrať, nie je od nej oveľa lepší.
‚Dokelu, máš najmocnejšiu myseľ na Rokforte, tak sa trochu vzchop!‘ počula v hlase Qwerov hlas, ktorý ju tak často povzbudzoval. Pousmiala sa. Presne toto by jej teraz povedal, a mal by pravdu. Čo príde, to príde, a ona si s tým poradí, pretože tá druhá možnosť by nebola dobrá. Ona neprehrávala. S nikým.

„Žiadam súťažiace páry, aby si podali ruky a potom sa postavili do svojich kruhov,“ vyzval ich Dumbledore.
Melian a Tom sa na seba usmiali ako starí priatelia - skúsený pozorovateľ by si však všimol cynickosť v ich výraze – a váhavo si podali ruky, no po sekunde si ich pustili, akoby mal jeden z nich nákazlivú chorobu.
„Veľa šťastia,“ povedal Riddle ironicky. Sivé oči mu blčali pobavenou krutosťou. Naozaj si užíval pocit, že už čoskoro porazí to otravné dievčisko, ktoré si o sebe myslelo priveľa a dokonca sa s ním odvážilo porovnávať.
„Nebudem ho potrebovať,“ sebavedome odvrkla. „Takže o to ti ide? Chceš mi len dokázať, že si lepší? Kvôli tomu hráme túto frašku?“ spýtala sa.
Riddle prekvapene otvoril ústa. „Ty si mi...“
Vetu nedokončil, lebo sa obaja museli postaviť do svojich kruhov. Melian sa spokojne uškrnula. Ani Riddle si nechránil myšlienky nepretržite, a toto poznanie ho možno dostatočne rozrušilo. Dostatočne na to, aby mala výhodu.
„V momente, keď prinútite súpera vystúpiť zo svojho kruhu, sa stávate víťazom zápasu,“ pripomenul im Dumbledore. „Ak však použijete hoci len jediné zaklínadlo z čiernej mágie, vaše štúdium na tejto škole sa nenávratne končí. Víťaz celého turnaja dostane certifikát, na základe ktorého nemusí robiť skúšku aurorov, ak sa v budúcnosti rozhodne pre túto kariéru. Želám vám všetkým veľa šťastia a hrajme v duchu férovej hry!“
Ozval sa zvuk gongu a Melian napäto čakala na príval zaklínadiel, ktorý zatiaľ neprichádzal. Okolo seba počula bojovné výkriky a znenia odzbrojujúcich zaklínadiel. Nikto nečaroval neverbálne, pretože nikoho súper neovládal legilimenciu.
Dlhé sekundy si pozerali s Riddlom do očí a čakali, kto prvý začne.
„No tak poď, poraz ma,“ provokovala ho.
„Začni ty,“ zavrčal.
„Poznáš moje zaklínadlá,“ povedala, „väčšinu z nich si ma naučil. Ja tvoje nepoznám. Nestojíš o zdramatizovanie situácie?“ provokovala ho.
Hneď na ňu letelo jednoduché zaklínadlo Silencio, ktoré zastavila na polceste. Sama vyslala Expelliarmus v tej istej chvíli ako on. Dva červené lúče sa zrazili a rozplynuli sa vo vzduchu.
„Toto je nuda,“ zastonala Melian. ‚Silencio Terranus,‘ pomyslela si v duchu zaklínadlo, ktorým kedysi Riddla zakliala.
Fialový lúč Riddle ľahko odklonil. „Začíname klasikou, hm?“ poznamenal Riddle a zavalil ju piatimi kliatbami naraz.
Melian dva z nich odklonila, jeden odrazila a piaty ju priveľmi zaskočil, a tak sa len uhla. „Cruciatus,“ zašepkala neveriacky. „Koleduješ si o problém.“
Vtedy sa začal najťažší súboj v jej živote. Vysielali na seba zaklínadlá v polsekundových intervaloch, všetko, čo ich napadlo, od Expelliarmusu po...
„To bola Avada, ty idiot!“ skríkla Melian nahnevane, ale okrem neho to nikto nepočul. Nikto si nevšímal potichu bojujúcu dvojicu, pretože nepoznali zaklínadlá, ktorými sa častovali. Pre obecenstvo to bola nuda.
„Tušil som, že sa uhneš,“ zasmial sa neľudským smiechom.
Zúrivo na neho vyslala na neho salvu kliatob z čiernej mágie. Po niekoľkých sekundách nadobudla dojem, že ho zasiala Tancallegrou, lebo Riddle musel doslova tancovať medzi jej zaklínadlami.
Lúče vychádzajúce z ich prútikov menili farby hneď po tom, ako z nich vyšli a po niekoľkých nervy drásajúcich minútach, kedy museli sústrediť všetky svoje zmysly na ten pre nich extrémne dôležitý zápas, už ledva vedeli, čo je akým zaklínadlom. Všetky lúče sa na polceste medzi nimi zrážali a nezriedka vytvorili mnohofarebný výboj, no ani jeden z nich nezasiahol svojho súpera.
Melian v ušiach šumelo a neúmyselne zachytávala myšlienky ostatných čarodejníkov v sieni, čo ju hrozne miatlo. Najmä myšlienky Marcusa Thora a Ellen Iversonovej, ktorí proti sebe bojovali hneď vedľa nich, a niekoľkí žiaci si všimli, že vysielala rovnaké zaklínadlá ako oni, len v sekundových predstihoch.
„Čo robíš?“ spýtal sa jej Riddle, keď k nemu dorazilo zaklínadlo na extrémny rast vlasov.
„Nemám ani poňatia,“ pravdivo odpovedala, ale zablokovala myšlienky, ktoré k nej v hojnom počte prichádzali. ‚Sculpo!‘
Po čele jej stekal pramienok potu. Tento súboj bol hrozne vyčerpávajúci. Prútiky sa im mihali tak rýchlo, že sa dali ledva zahliadnuť a už po krátkej dobe pocítila slabosť v ľavej ruke.
Riddle si okolo seba vyčaroval extrémne silný štít, cez ktorý sa nemohla prebojovať. Vyzeralo to ako veľká bublina, a zatiaľ čo on na ňu s ľahkosťou a pokojom vysielal zaklínadlá, ona sa musela aj brániť. Všetky jej lúče bublina pohltila, rozpúšťali sa v nej ako cukor vo vode.
„Ako vo vode...“ zamrmlala si zamyslene. ‚Protego!‘ Ak by mala tá bublina tekutý povrch...
Vyslala oslňujúco zlatý lúč, ktorý sa obalil bublinu malými modrými iskričkami a Riddle vnútri padol od bolesti na kolená. Musel zrušiť svoj štít, inak by to neprežil. „Elektrina,“ dychčal neveriacky.
„Muklovský vynález. (‚Diffindo!‘) Sláva Voltovi,“ poznamenala a vyslala na neho desať za sebou idúcich ohňových zaklínadiel, ktoré zo zeme odrážal. „Nemusíš sa mi klaňať,“ uškrnula sa a stratila tým drahocenné dve sekundy, kvôli ktorým sa nestihla uhnúť rubínovo červenému lúču, ktorý ju zasiahol do brucha.
„Au!“ skríkla a do očí sa jej vtisli slzy bolesti, kým si uvedomila, čo má robiť, aby necítila bolesť. „Episkey,“ rýchlo vyliečila krvácajúcu ranu, z ktorej jej krv tiekla veľmi rýchlo na všetky strany a na sivom habite vytvorila škaredú škvrnu.
Ale Riddle bol už späť v akcii. Keď zdvihla uslzený pohľad, videla ho víťazoslávne na ňu mieriť prútikom. To však nebolo všetko...
Obkľúčili ju obrovské železné hroty, ktoré boli spojené do kruhu a pomaly sa okolo nej zaťahovali.
„Vzdaj sa,“ vyzval ju.
„Nikdy,“ odsekla a vyčarovala okolo seba najsilnejší štít, aký vládala. Hroty však cezeň prešli akoby ani neexistoval.
Nechápavo sa poobzerala po divákoch aj profesoroch, ale tí na ňu pozerali začudovaným pohľadom. Potom jej to došlo. „Oni to nevidia, však?“ hlesla.
Hroty sa k nej nebezpečne približovali a takmer sa jej dotýkali krku.
Riddle sa zasmial. „Toľko by som neriskoval. Naposledy ti vravím: vzdaj sa a vystúp z toho prekliateho kruhu!“
Pasca sa okolo nej uzavrela a pocítila ostrý tlak na pokožke krku, až musela vyvrátiť hlavu dohora. Všetko okolo nej stíchlo, aspoň sa jej to zdalo. Niekde v diaľke počula krik bojujúcich, ale zvuk k nej doliehal akoby bola pod hladinou. Nevšimla si slzu, ktorá jej stiekla po líci z vysilenia, pretože bola priveľmi zaujatá tým, čo videla nad sebou.
Hviezdy. Milióny hviezd, ktoré jej svietili tak jasne ako ešte nikdy predtým a ich jas ju takmer oslepoval.
Na krku pocítila tenký pramienok krvi, keď jej jeden z hrotov prepichol pokožku, no našťastie ďaleko od tepny. Ledva to však zaregistrovala. Bola ako zhypnotizovaná. Jej hviezdy... Ako mohli dopustiť, aby ona prehrala?
Potom sa všetko odohralo počas jedného okamihu, ktorý trval sekundu aj večnosť zároveň. V hlave sa jej ozval podivný hlas – nie, zbor hlasov! Všetky spievali jednu jedinú nádhernú melódiu dávnych vekov, ktorá sa stále opakovala. Tie hlasy neboli ľudské a spievali v nejakom čudnom krkolomnom jazyku. Melian musela zažmurkať, pretože sa jej zdalo, že na ňu padá obloha a pocítila závrat. Z neba sa znášalo niečo veľmi podivného dymového tvaru a čím bolo bližšie, tým viac sa to formovalo do obrovskej gule víriacej sa nepriehľadnej hmly. Pieseň ustala.
Melian precitla a uvedomila si, že hroty zmizli. Cítila sa plná energie a znovu sa okolo nej ozvali zvuky. Aspoň mala ten dojem.
Celá Veľká sieň šokovane zmĺkla a všetci sa vystrašenými a zároveň zvedavými pohľadmi pozerali na obrovskú guľu s priemerom dva metre, ktorá sa veľkou rýchlosťou krútila okolo vlastnej osi asi pol metra nad zemou, presne medzi Melian a Tomom.
Melian nič nechápala a zmätene sa obzerala okolo seba. Niektorí študenti sa ešte pokúšali bojovať, ale niečo sa dialo s ich zaklínadlami. Nefungovali.
„Avis!“ skríkol Marcus Thor, ale z prútika mu nevyšiel ani jediný vtáčik. Všetky lúče zaklínadiel odrazu zanikli, zaklínadlá nefungovali a prútiky boli úplne zbytočné. A pravdepodobne za to mohla tá obrovská guľa.
„Ako...?“ začala, ale vyschlo jej v hrdle a otázku nedokončila.
Riddle fascinovane hľadel na guľu, vnútri ktorej sa začali mihať iskričky. „To nemôže byť ono,“ zúfalo povedal. „Nemohla si to vyčarovať. Jednoducho nemohla!“
Melian sa neveselo zasmiala. „Zdá sa, že nastala patová situácia,“ povedala čistým a jasným hlasom, ktorý sa neprirodzene hlasno rozliehal v zmĺknutej Veľkej sieni. Nikto ju však nepočúval. Všetci boli šokovaní, hoci sa medzi nimi našli možno len nejakí traja ľudia, ktorí vedeli, prečo majú byť šokovaní.
„Nie je to možné!“ zúrivo skríkol Riddle. „Dokonca aj Slizolin sa dostal len k teórii!“
„Vieš, čo bola tvoja chyba, Tom? Učil si sa mágiu od začiatku,“ poznamenala povýšenecky. „Niekedy však musíš ísť až pred začiatok.“
Na kamennej podlahe sa ozvali pomalé kroky. Melian sa nemusela otočiť, aby vedela, kto to je.
„Nemôžem tomu uveriť,“ zašepkal Dumbledore. „Slizolinova guľa,“ povedal s bázňou v hlase.
„Pri Merlinovej brade, povedz, že si len uťahuješ, Albus!“ skríkol Dippet hystericky.
„Neexistuje nič, čo by ju zničilo. Dá sa len na pár minút spomaliť,“ zamrmlal Dumbledore. „IHNEĎ TREBA CELÝ HRAD EVAKUOVAŤ!“ zvolal hromovým hlasom a razom tým prebudil celú sieň.
Všetci cez seba kričali a náhlili sa von zo siene, strkali sa a nadávali si. Jedinými ľuďmi, ktorí sa nepohli, boli Melian, Tom a Dumbledore.
„Nikdy by som od vás nežiadal, aby ste riskovali svoje životy,“ povedal im Dumbledore zachrípnutým hlasom. „Ste však najlepší čarodejníci na našej škole, pravdepodobne dokonca mocnejší ako celý učiteľský zbor...“
„Ja vám pomôžem,“ prerušila ho Melian. „Je to moja chyba. Urobím všetko, čo sa dá, vy choďte zachrániť zbytok hradu.“
„Nemôžem odísť. Posledný, ktorý ju ostane strážiť, si podpíše rozsudok smrti,“ nesúhlasil Dumbledore. „Nemôžem nechať študenta zomrieť.“
Melian sa prosebne pozrela na Riddla, ktorý bol však ešte stále fascinovaný krútiacou sa guľou.
„Pán Riddle, pomôžete nám zachrániť štyristo žiakov?“ spýtal sa ho Dumbledore.
Riddle na neho pozrel so šialeným výrazom v tvári. „Chcete ma nechať zomrieť?!“ neveriacky sa spýtal.
„Nie, som dostatočne silný, aby som ju udržal predtým ako vybuchne. Sám ju zvládnem na päť minút, to vám obom stačí na to, aby ste vybehli z hradu. Pán riaditeľ vám určite vybaví za to Merlinov rád.“
Riddle krátko prikývol.
„Nechápem,“ ozvala sa Melian. „Slizolinova guľa pohlcuje všetku mágiu v okolí, ako by sa mohla zadržať? Prútiky pri nej nefungujú.“
Dumbledore na ňu pozrel zúfalým pohľadom. „Ak guľa nasaje priveľa energie, roztriešti sa a zničí všetko živé, čoho sa dotkne. My môžeme zabrániť tomu, aby sa to stalo prirýchlo. Vysávať z nej čo najviac energie ako sa dá, aby sa nezhlukovala v jej jadre. Prútiky môžu pomôcť, pretože sú to magické veci, ktoré k sebe čary priťahujú a to všetko môžeme urobiť len -“
„...silou vôle,“ dokončil za neho Riddle trpko.
„To je fajn, s tým mám skúsenosti,“ zhodnotila Melian prakticky. „Tak prečo nič nerobíme?“
Rozostavali sa okolo gule, nevšímajúc si hurhaj, ktorý sa ozýval v celej škole. Nad nimi sa ozýval hlučný dupot žiakov, ktorí bežali von z hradu.
Namierili prútiky na Slizolinovu guľu a začali z nej vysávať energiu. Nerozprávali sa medzi sebou, pretože im na to neostávali sily. Ich prútiky sa čoskoro spojili so stredom gule sivastým dymiacim sa pásom.
Melianin brezový prútik sa jej v rukách veľmi rýchlo zohrial a pálil jej dlaň. Nemohla sa však na nič iné sústrediť ako na vyťahovanie energie z tej veľkej nebezpečnej veci, ktorú omylom stvorila, a ktorá oficiálne ani neexistovala. Vysávať z nej energiu bolo rovnako ťažké ako roztlačiť tank.
„Ako dlho?“ pretisla slová cez zuby po niekoľkých úmorných minútach, keď už Veľkú sieň všetci opustili.
„Ešte asi sedem minút,“ rýchlo odvetil Dumbledore.
„Zväčšuje sa,“ zdesene zahlásil Riddle.
Guľa sa naozaj rozpínala a bojovať proti jej obrovskej gravitácii sa stávalo z minúty na minúty nemožnejším.
Dumbledore odrazu prestal a sklopil prútik.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Melian a na okamih zazrela profesorovu od bolesti zvraštenú tvár.
„Škriatkovia,“ odvetil.
„Och,“ vzdychla Melian. „Tak na čo čakáte?! Choďte za nimi!“ skríkla na neho.
„Nemôžem,“ pokrútil hlavou.
„Ale môžete a aj pôjdete! Ja to celé zvládnem, prisahám! Vydržím ešte desať minút, ale vy CHOĎTE!“ kričala.
Dumbledore to však v pláne nemal.
„Počúvajte, váš pôvodný plán by aj tak nevyšiel. Ani náhodou by som túto sieň neopustila, tak sa aspoň postarajte o to, aby ste neumreli vy aj dvesto živých bytostí zbytočne,“ zavrčala.
Dumbledore pomaly prikývol.
„A to jej nestrhnete body za to, že sa s vami tak rozpráva?“ dotknuto sa ozval Riddle. Už všetci sklopili prútiky a teraz rýchlo ustupovali, pretože sa guľa stále zväčšovala.
„Ak to prežiješ, tak môžeš strhnúť Chrabromilu aj stopäťdesiat. Aj tak by som ich dnes inak vyhrala,“ odvrkla Melian a Riddle sa uškrnul.
„Nech sa stane, čo sa má stať,“ povedal Dumbledore. „Melian, ty si naozaj...“
„Sakra, vypadnite už odtiaľto!“ podráždene ho prerušila a Dumbledore konečne vybehol z Veľkej siene. „Nikdy som netušila, že vie tak rýchlo utekať,“ poznamenala nakoniec.
„Halleyová, myslím, že nám ide o život,“ utrúsil Riddle. „Čo tak začať sa správať zodpovedne?“
Obaja sa znovu začali sústrediť na svoju úlohu.
„Ide ti o ten Merlinov rád, pravda? Inak by si tu vôbec nebol,“ povedala Melian po niekoľkých minútach.
Riddle zvraštil tvár od sústredenia. „Žiada si to odpoveď?“
„Sedem minút preč. Teraz vypadni,“ prikázala mu Melian.
„Rád by som,“ povedal a druhý raz v priebehu večera padol na kolená. „Ale nevládzem,“ zašepkal.
„Tá vec zo mňa všetko vysala.“
„Nie! Tom! CHOĎ PREČ! Ja to už dlho nevydržím,“ vzlykla.
„Niet času,“ skonštatoval a plazil sa čo najďalej od gule.
Melian zhíkla. Prútik jej v rukách zhorel na popol. „Nedostane sa to všade,“ povedala napokon.
„Nie. Zrejme sa to nedostane ani ďaleko od siene.“
Melian zhlboka dýchala. Guľa už dávno zmenila farbu z nepriehľadnej sivej na ostrú oranžovú a teraz sa z nej začalo pariť. Ostávali už len sekundy do jej výbuchu.
„V tejto miestnosti už mágia funguje,“ zhodnotila. „Guľa si jej sem pritiahla viac ako dokáže pohltiť. Využi to na svoju záchranu. Ja ju ešte dokážem zadržať.“
Padla na zem a zatvorila oči. Celou mysľou sa sústredila na jediné – nech dokáže znehybniť guľu ešte na pár drahocenných sekúnd.
Skôr tušila, že Riddle sa kúzlami dostal na druhú stranu Veľkej siene, k profesorskému stolu. Pretože to by bolo presne to, čo by urobila ona, keďže mu neostávala energia na to, aby sa dostal z miestnosti von. Možno to postačí. Možno si okolo seba vytvorí štít, v okamihu výbuchu bude miestnosť presýtená mágiou. Možno bude mať šťastie a výbuch sa bude orientovať iným smerom. Možno to on prežije...
„Prosím,“ šepkala z posledných síl. Nech to postačí. Nech zomrie len ona.
Otvorila oči a vydýchla. Práve vtedy bzukot točiacej sa gule vystriedal hlasný zvuk ako pri výbuchu sopky. Zhypnotizovaná hľadela, ako guľa stratila svoj tvar a na všetky strany sa rozlievala koncentrovaná mágia ničiaca všetko živé, čo jej prišlo do cesty, nádherná vo svojej farbe, v ktorej sa zlievali všetky farby dúhy, ale predsa bola iná. Ak by si Melian mohla niekedy zvoliť smrť, bola by to táto. Nakoniec ju zabije mágia, ktorej zasvätila posledné roky svojho života.
Napoly omráčená pocítila, ako ju niečo odpudzuje od tej veľkej žiariacej veci a ťahá ju preč. Pomyslela si, že má asi halucinácie.
Zdalo sa jej, že letí! Napadlo ju, že už možno zomrela... Ale na to ju všetko až priveľmi bolelo.
Mierne narazila do niečoho tvrdého a zviezla sa na zem. Zmätene sa obzerala. Ležala na pódiu a pri jej nohách sa zvíjal Riddle. Nemohla uveriť svojim očiam. On ju zachránil?
Ihneď sa však spamätala. „Tom, rýchlo, musíme sa dostať do miestnosti vedľa pódia, rozumieš?“ triasla ním.
„Nemôžem,“ hlesol a triasol sa na celom tele ako v horúčke.
Melian už dávno vyčerpala svoju zásobu energie, ale ak mali hoci len maličkú nádej, že prežijú...
Pomohla Riddlovi na nohy a podoprela ho. Veľmi pomaly sa trmácali smerom k malým milo vyzerajúcim čiernym dverám len pár metrov od nich. Melian sa vydesene obzerala ponad plece.
Farebná hmota zaliala celú sieň a vyzeralo to, akoby jej stále pribúdalo. Na začiatku pódia sa už objavil prvý cícerok smrtiacej tekutiny.
Rýchlo popohnala Riddla a posledné metre ho už len ťahala. Celé sa jej to zdalo ako sen, zmysly mala otupené a všetko vnímala skreslene. Poloomráčená otvorila dvere a bez ceremónií hodila Riddla dnu.
Riskla ešte jeden pohľad cez plece a v údive otvorila oči. Už bolo neskoro.
Hmota sa už dotkla jej pravého chodidla, ktoré ťahala za sebou, pretože mala vyvrtnutý členok. Zvreskla od pálčivej bolesti, zapotácala sa a zabuchla dvere, aby sa dnu nedostalo toho viac.
S plačom padla na zem vedľa stonajúceho Riddla, vytrhla mu prútik z rúk a utesnila dvere tuctom zaklínadiel, ktoré poznala. „Do-ká-za-li sme to,“ vysúkala zo seba a skrútila sa do klbka.
„J-je mi z-zima,“ povedal Riddle, objal Melian jednou rukou a prisunul si jej vzlykmi sa otriasajúce sa telo bližšie k sebe, aby sa zahrial.

Ležali tam možno minúty, možno hodiny... Na čase už viac nezáležalo.
„Čo ti je?“ spýtal sa Tom, keď ani po dlhej chvíli neprestala Melian plakať. Veľmi pomaličky sa mu vracali sily.
„To-to nič,“ odvetila a zachvátila ju ďalšia dávka sĺz. „M-moja noha,“ šepla.
Tom sa prizrel bližšie na miesto, kde mala byť jej noha. „Melian,“ ozval sa po chvíli vážnym tónom.
„Ja viem,“ zašepkala.
Od členku nižšie zívalo pod habitom prázdne miesto. „Och,“ povedal.
Zaborila si tvár do jeho hrude a on ju objal. „Vieš, nemusela si to robiť,“ prehodil po chvíli.
„Musela,“ tlmene odvetila. „A ty si ma potom tiež zachránil.“
„Spravila si to z nesprávnych dôvodov. O tom Imperiu som ti klamal. A ja som ťa zachránil len preto, aby si ma dostala sem.“
Po jeho slovách zavládlo ťaživé ticho, ktoré už ani jeden z nich nevládal prelomiť. V miestnosti sa ozývali už len tlmené vzlyky.